Posted by Luboš on 23rd február 2019

TO BOLI ČASY…

…Keď som robil dva roky v kuse každý piatok a sobotu, mal iba dva dni v týždni voľno a pracoval iba v noci. Nevadilo mi to. Keď žijete svojou prácou, tak vám nevadí nič. Neriešite chyby a negatívne detaily. Tie nájdete iba keď niekde nechcete byť a hľadáte dôvody a myslíte si, že to inde bude lepšie.Boli to časy, keď vám málo kto povedal „prosím vás“. Boli to časy, keď hostia začali mať peniaze a nevedeli sa chovať. Keď vám vďaku prejavovali iba výškou trinkgeltu a ukazovali, že na to majú. Boli to časy, keď som si rešpekt získaval len tvrdou robotou. Nijako inak.
To boli časy, keď boli reštaurácie plné vzorov, od ktorých ste sa mohli učiť. Obkukávať od nich ťahy a fígle, úsmevy a vyladenú chôdzu.

To boli časy. Používali sme iba Boston šejker. Zásadne. Žiadny iný sme neuznávali. Tak isto jigger. Ten ležal niekde v kúte. Nevyzeral vôbec elegantne a pozerali sme sa na neho s pohŕdaním. Jigger bol pre iných barmanov. My sme miešali s citom. A drinky sme zásadne nikdy nechutnali. Profíci to nerobili. Do každého drinku sme vkladali kúsok z nadšenia a ešte kúsoček so svojej barmanskej čistej duše. Preto chutili. Možno každý trošičku inak, ale každý robený s chuťou. Sirupy sme nevarili, ale kupovali v Rakúsku. Chutili u nás možno lepšie, lebo boli korenené strachom z colníkov, aby sme to mohli dostať cez hranicu.

To boli časy, keď som dokázal vyrobiť 150 drinkov za pár hodín. 4-5 rôznych drinkov naraz. Urobených za pár minút. Jednoducho, kvalitne a chutne. Nezvykli sme veci komplikovať. Z drinkov sa nedymilo a podávali sa v pohároch. Barmani sa nepretekali, kto ohúri kreativitou a vymyslí čo nikto pred ním. Nesnažili sa byť hviezdami. V baroch sa miešali normálne veci, Manhattan chutil rovnako v New Yorku, ako v Nitre.  V lístkoch ste našli drinky, ktoré ste poznali.

To boli časy, keď viac znamenal čistý bar ako japonský šejker. Keď bol barman pozornejší viac k svojmu baru ako ku svojej infúzii, ktorá sa lúhuje už pár nocí.

To boli časy, keď nebol fejsbúk. Keď neboli smartfony. Keď ste museli nasadnúť do vlaku, aby ste videli ako to robia v Prahe, či v Mníchove. Potom ste mali chuť utekať hneď domov a  nakopnutý sa hneď postaviť za bar a predvádzať pre svojich hostí to, čo ste dostali predvedené vy. A počas toho ste nemali chuť každú pol hodinu odchádzať do barbacku skontrolovať svoj zvonček.

To boli časy, keď neboli fúzy v móde. Ani kožené zástery. Ani kerky. O tom, že ste dobrý barman sa mohli ostatní dozvedieť iba keď vás videli robiť za barom. Nie z fotky, na ktorej ten barman v čapici a v kockovej košeli vyzerá veľmi dobre a určite bude aj dobrý, lebo má vytetovaný šejker na predlaktí. Do roboty ste museli prísť oholení na hladko, preto že si to šéf vždy kontroloval. A trval na tom. Tak isto aj na čistej vyžehlenej košeli a vyleštených polobotkách.

To boli časy, keď neboli súťaže a súťažili ste iba za barom. Pretekali sa s kolegom, kto urobí rýchlejšie drink, alebo za kým chodí viac hostí. To boli časy, keď ste sa s hosťami bavili o futbale, nie o zrení v rumu v nadmorskej výške 2000 metrov. A to boli časy, keď sa pila v baroch škótska a nie sladké cukrovo-karamelové tekutiny vyležané v sude ťažko rozpoznateľný čas. Poctivá škótska v ťažkom whiskovom pohári s kockami ľadu, ktorý sa topil rýchlejšie ako ste stihli dopiť.

Ach… je mi za týmto všetkým ľúto? Vôbec nie, aj ja som už pokérovaný, s instagramovým účtom, japonským šejkrom a kvalitnejším ľadom. Ale ten základ, ktorý som si prežil si nosím stále so sebou.
Dnes žijeme inak. Ale tento článok, ktorý som písal, myslím že ešte v roku 2016, som sa rozhodol predsa dať von, aj keď vyznieva ako kritika dnešnej doby. Áno, v tom úmysle som ho aj vtedy písal. Dnes to nemyslím kriticky. Iba si myslím, že si tie časy, či ich už nazveme dobré, alebo zlé, si nezaškodí občas si pripomenúť a niečo si z nich zobrať.

Majte pekný víkend.

Tú peknú kresbu Boston šejkra som si požičal z tohto článku od Josepha Hernandeza, mrknite na to, kliknite SEM

Posted by: Luboš Rácz

 

No comments yet!

Post your comments