Posted by Luboš on 21st november 2012

LUBOŠ STRUHÁR

Screen shot 2013-11-01 at 20.35.29Nikdy na ten pocit nezabudnem. Neviem už čo som oslavoval, myslím, že to asi boli moje 20-te narodeniny. Stôl som si rezervoval u vysokého, dobre vyzerajúceho fúzatého chlapíka so zlatou retiazkou na ruke. Len to, že mi dal stôl v bare vo mne vyvolalo pocit, výnimočnosti a radosti. Bol to skvelý večer a ja som sa až vtedy začal cítiť ako dospelý.
Veľký fúzatý chlapík nás aj obsluhoval. Ani náznakom nám nedal najavo, že naša mladá partia by mohla byť  niečo menej ako ostatní vyzretí hostia. Pozoroval som toho pána, ako obsluhoval hostí. Poháre ako keby prilepené na plnej tácke, priama chôdza, ktorá nebola ani príliš rýchla, a ani príliš pomalá. Bola elegantná. Celkovo tento pán vyzeral veľmi elegantne a prirodzene s tou táckou v ruke. Svojou postavou vzbudzoval prirodzený rešpekt, hostia mu sami uvoľňovali cestu, aby mohol prechádzať s plnými pohármi k hosťom. Tento chlapík bol pre nás pojem. Bar, v ktorom pracoval bolo pre nás, mladých čašníkov niečím výnimočným. Niečím, kam sme túžili patriť, zdraviť sa s ním a s jeho kolegami, byť medzi hosťami, ktorí si s nimi podávajú pri príchode ruky.
Nezabudnem ani na to, keď som si s Lubošom potykal a ani na to, keď mi dovolil, že do baru môžem chodiť  zadným vchodom a nemusel som čakať ako bežní smrteľníci. To bola pre mňa neskutočná pocta. Začal som chodiť do baru častejšie, pozoroval som, ako Luboš so svojimi kolegami pracuje. Túžba pracovať na tomto mieste a s týmito rešpektovanými osobnosťami bola veľmi silná a sníval som o tom počas celej svojej vojenskej základnej služby.
Po jej skončení som sa vrátil do reštaurácie, ktorá bola v tom istom hoteli ako vysnivaný nočný bar ATLANT.

A asi to chceli hviezdy, keď v jeden večer za mnou prišiel a pýtal sa ma, čo tam ešte robím, že som už mal byť dávno dole. Ja som pár minút pred tým ochutnal svoju prvú whisky v živote a myslím, že som ju ani nedopil. Po vyúčtovaní výčapu som trielil do nočného baru a naskočil do rozbehnutého vlaku. Nepamätám si, ako som bol zaučený, viem len, že Luboš po pár minútach pochopil, že bar mám dokonale zmapovaný.
Neskutočná radosť pracovať s ním a s Jankom  na tak magickom mieste. Nahradil som šéfa baru Igora, s ktorým so sa bližšie zoznámil o pár rokov neskôr a spoznal v ňom skvelého a priateľského človeka.
Luboš ma nebral ako „mladého“, ktorý musí robiť menejcennú robotu. To, že som rovnocenný člen teamu som pochopil nie len z jeho prístupu ku mne, ale aj z „tringeltu“, ktorý mi prvý krát nenápadne šuchol do vrecka nohavíc. Po pol hodine som sa odvážil ísť do skladu a spočítať sumu, čo som za týždeň dostal. Vysoko prevyšovala sumu môjho mesačného platu, pre ktorý som si odvtedy pravidelne zabúdal chodiť…
Cítil som sa skvele v spoločnosti mojich starších kolegov. Stretávali sme sa každý večer pred smenou v hoteli na recepcii pri maličkom bare u Milana Plačka a popíjali ľadové a ostré vínové striky aké vedel urobiť len on a ešte Gusto hore v kaviarni.
Luboš obsluhoval väčšinou bar, mal na ňom svojich stálych hostí, ktorí chodili vyslovene kôli nemu. Každý piatok a v sobotu prvé dve stoličky rezervované pre pána Škóta a Slezáka, ktorým niekedy miešal borovičku s čiernym korením na ich problémy s trávením. Keď som hľadal účet holohlavého Nemca, našiel som ho až pod názvom Domček. Nevedel som prečo, až neskôr som si všimol náušnicu na jeho ľavom uchu, kde sa mu hojdal farebný domček zo zlata. Neomylne som však spoznal majiteľa účtu s názvom mužského pohlavného údu. Už na prvý pohľad nepríjemný a arogantný.

Luboš bol jednou z najväčších osobností, akú som doteraz na Slovensku poznal. Nemám na mysli rešpekt u odbornej verejnosti. Myslím na niečo oveľa dôležitejšie. Mal v sebe niečo, čo má napríklad Charles Schumann. Ako osobnosť priťahoval ľudí. Z hostí si urobil dlhoročných priateľov. A nebolo ich málo.
Keď si otvoril jednu z prvých súkromných reštaurácií v Nitre, chodili mu tam takmer všetci hostia z baru. V Sisi, tak sa volala reštaurácia, to žilo už od rána. Klasické raňajky, k tomu neodmysliteľne jeden malý Fernet. Vždy plné a perfektná atmosféra. Aj keď som prišiel sám,  vedel som, že tam bude Luboš. A vedeli to aj ostatní, preto som tam vždy okrem neho stretol niekoho známeho. Alebo som sa cez neho zoznámil s inými. Až na jeho pohrebe som si uvedomil, aké veľké množstvo ľudí som práve vďaka nemu spoznal.

S Lubošom som sa v lete dohadoval, že mi prinesie pár starých fotiek z legendárneho Atlant baru, preto že by som veľmi chcel, aby vyseli u mňa v Záhire. Chcem, aby sa na túto éru a na takých ľudí ako bol Luboš, či Vilo Kolenčík a aby sa na tento bar a ľudí, ktorí mu dávali dušu, nikdy nezabulo. A chcem, aby bol Luboš v mojej  krčme /tak on volal svoju reštauráciu/ vždy so mnou…
Tak ak sa k nim dostanem, jednu totku vám sem dám. Preto že Luboša nenájdete na internete. Toto bude asi jeho prvá…

PS: Ak niekomu chcete v živote poďakovať, urobte to hneď teraz. Možno to už zajtra nestihnete… Tak ako ja. Pred pár týždňami, keď Luboša zobrali do nemocnice som mal v úmysle napísať mu aspoň správu. Že mu prajem skoré uzdravenie a že mu ďakujem za veľa vecí, ktoré som sa v živote od neho naučil. Ďakujem mu za to, že mi dal príležitosť. Že videl v tom malom chudom chlapcovi s odstávajúcimi ušami dobrého čašníka, ktorý bude zvládať stres nočného baru a stres z naozajstného života. Ďakujem mu za to, že ma zobral medzi dospelých. Viem, že som ho nesklamal. Viem, že bol rád, že som tam pracoval.

Drahý Luboš. Ja viem, že v nebi sa žiadne blogy nečítajú. Viem, že tam určite nemáte internet a že sa takýmito nepodstatnými vecami nezaťažujete. Ale som si istý, že tam hore máš nejaký ten malý bar a verím, že si tam dáme spolu aspoň jednu poriadnu šichtu…

 

Posted by: Luboš Rácz

7 komentárov

  • Uzasne napisane…pravda do posledneho riadku, dakujem za milu spomienku na Lubosa

  • Plakala som ked som citala tento blog…plakala som nad nespravedlnostou osudu a plakala som za casmi ktore som stravila dole v pekle. Mam pred ocami elegantnost Lubosa ako s nadhladom sleduje co sa deje na placi a naozaj Lubos bol Pan casnik s velkym P. A hlavne clovek . Ja len verim ze aj tam z hora sa diva na nas a mozno uz je v akomsi nebeskom bare alebo u Sisiho. Dakujem za krasne slova….

  • silvia píše:

    krasne si to napisal.

  • Spomienka na Luba .
    na upozornenie jeho mamy na túto internetovú stránku mi nedá aby som nenapísal pár slov, lebo ten človek si to skutočne zaslúži.
    Poznali sme sa dlhé roky / asi 35 rokov/,často si spomínam na časy keď sme boli mladí a zapálení pre tenis ako “ blázniví nervozni “ rodičia dcér silného ročníku 1982 tráviaci kopu času na tenisových kurtoch celého Slovenska pri turnajoch našich ratolestí od úplnych začiatkov v r. 1989 až po okamih kedy si musel človek uvedomiť že z našich dcér nebudú ďalšie Steffi Graffové a ani nebude žiadna cesta do vysnívaných tenisových campov Nicka Bolletieriho na Floride o čom sme všetci tajne snívali. Obe naše dcéry sa narodili v jeden deň ,v tej istej nitrianskej nemocnici, naše polovičky bojovali spoločne na pôrodnici,, rozdiel medzi nimi l-2 hodiny, ani neviem ktorá skôr.Na nitrianskych kurtoch sme trávili dlhé hodiny dennodenne pri tréningoch,následne aj celé weekendy ,často 2fázové tréningy, Lubova Lucia nakoniec skončila pre zdravotné problémy s tenisom skôr, viem že ho to veľmi mrzelo, bol z toho smutný, človek sa snažil robiť pre tie deti fakt všetko čo sa dalo, moja Dominika ešte bojovala do l8 rokov, húževnatá ale nie s veľkým tenisovým talentom a potom odišla na vysokú školu do Ameriky s možnosťou plného športového tenisového štipendia , ktoré využila.Potom sa naše cesty viac oddelili,Vedel som o jeho ochorení dlhé roky, občas sme sa stretli ale že je teraz v tak zlom stave som sa dozvedel až príliš neskoro, tesne pred pobytom v Banskej Bystrici, aj to som sa dozvedel náhodou od nášho spoločného známeho z tenisového prostredia.Je mi to strašne ľúto , bol to dobrý kamarát ,veľkorysý , nezištný človek , príjemný vtipný spoločník ,vysoko profesionálny ,taktný vo svojom remesle,ovplývajúci patričnou noblesou starej školy pri styku s hosťom,skrátka široko ďaleko obľúbený človek tak ako sa na správneho“krčmára“ patrí.Aj keď sme sa posledné roky stretávali málo,často si naňho vždy v dobrom spomínam a verím že nie som sám, veď na poslednej ceste ho sprevádzalo obrovské množstvo ľudí , ktorí stáli ďaleko pred vchodom do cintorína.
    Milý Lubo, budeš chýbať, nikdy na Teba nezabudnem-česť Tvojej pamiatke

    • Luboš píše:

      Vlado, Vase meno si pamätam, Lubos Vas casto spominal. Dakujem aj za Vas krasny post ako aj za vsetky reakcie ci uz tu priamo na blogu, osobne, alebo cez facebook.
      Este som relativne mlady, tak ze zatial som este nebol v situacii, ze by ma opustil niekto naozaj blizky. Lubos je prvy clovek, na ktoreho casto myslim a aj ked som s nim nebol v poslednych rokoch v intenzivnom kontakte, vzdy som vedel, ze tu je a ze kedykolvek mozem ist do Sisi a on tam bude. Viem, ze nie som jediny, komu chyba… A najhorsie na tom je, ze sa neda uz nic robit, len sa s tym zmierit. Utesujem sa tym, ze som v mojom vobec prvom rozhovore, ktory som daval pre jeden respektovany odborny casopis, hovoril o nom, o bare a o tom, ako ma praca s nim ovplyvnila v mojom dalsom smerovani a viem, ze mu ten casopis niekto priniesol…

  • Už ani neviem, kto ma upozornil na článok o Ľubošovi, mojom bratovi. Bol ako balzam na dušu. Vtedy, keď som si ho krátko po jeho smrti prečítala po prvýkrát – a je ním aj dnes. Naozaj sa to dobre číta. Aj keď ja som poznala Ľuboša z inej stránky, to že to bol úžasný človek, platí stále. Spájalo nás spoločné detstvo u tety Viery, mladé roky pretancované na diskotékach, či postupné dozrievanie. Vždy si tu bol a ja som vedela, na koho sa mám obrátiť, keď som mala s niečím problém. Najmä v posledných rokoch som opäť silnejšie cítila Tvoju radosť zo spoločného stretnutia. Vtedy som bohužiaľ nechápala, aké to budú vzácne chvíle a že sich už veľa neužijeme.
    Dnes, keď som Ti bola zapáliť sviečku a ďakovala som Ti, že i bol a ja som mohla byť Tvojou sestrou, som si uvedomila, že na druhej strane som rada, že si to práve Ty, ktorý nás budeš vítať tam na druhej strane. Možno už dnes ocka, a potom postupne aj ďalších. Nielen z rodiny, ale aj kamarátov a možno aj celkom cudzích ľudí, tak ako si kedysi vítal hostí vo svojom bare. Myslím, že je to nádherná predstava. Chýbaš nám, ale nádej, že sa znovu stretneme nám pomáha žiť. Lúbime Ťa a ďakujem. Jana

  • […] A hoci zo začiatku som očakával Ľubošové slová, ktoré nás prevedú do histórie, skromne si to všetko nechával až pre chtivých zúčastnených ľudí. Otázka ,,Prečo sa nachádzame práve v týchto priestoroch“ prišla na záver seminárov v časti Podiumtalk, kedy všetci hosťujúci barmani sedeli a ochotne odpovedali na dotazy z davu. Sám rozmýšľam, ako by som vám opísal príbeh, ktorý nám bol povedaný z Ľubošových úst o tom, za akých okolností tu začal pracovať. Nedá sa. Nedokázal by som hodnoverne replikovať kus zaujímavého príbehu, ktorý som mu doslova žral s otvorenými ústami. Prečítať si ho však môžte na jeho blogu. […]

  • Post your comments