LUBOŠ STRUHÁR

Nikdy na ten pocit nezabudnem. Neviem už čo som oslavoval, myslím, že to asi boli moje 20-te narodeniny. Stôl som si rezervoval u vysokého, dobre vyzerajúceho fúzatého chlapíka so zlatou retiazkou na ruke. Len to, že mi dal stôl v bare vo mne vyvolalo pocit, výnimočnosti a radosti. Bol to skvelý večer a ja som sa až vtedy začal cítiť ako dospelý.
Veľký fúzatý chlapík nás aj obsluhoval. Ani náznakom nám nedal najavo, že naša mladá partia by mohla byť  niečo menej ako ostatní vyzretí hostia. Pozoroval som toho pána, ako obsluhoval hostí. Poháre ako keby prilepené na plnej tácke, priama chôdza, ktorá nebola ani príliš rýchla, a ani príliš pomalá. Bola elegantná. Celkovo tento pán vyzeral veľmi elegantne a prirodzene s tou táckou v ruke. Svojou postavou vzbudzoval prirodzený rešpekt, hostia mu sami uvoľňovali cestu, aby mohol prechádzať s plnými pohármi k hosťom. Tento chlapík bol pre nás pojem. Bar, v ktorom pracoval bolo pre nás, mladých čašníkov niečím výnimočným. Niečím, kam sme túžili patriť, zdraviť sa s ním a s jeho kolegami, byť medzi hosťami, ktorí si s nimi podávajú pri príchode ruky.
Nezabudnem ani na to, keď som si s Lubošom potykal a ani na to, keď mi dovolil, že do baru môžem chodiť  zadným vchodom a nemusel som čakať ako bežní smrteľníci. To bola pre mňa neskutočná pocta. Začal som chodiť do baru častejšie, pozoroval som, ako Luboš so svojimi kolegami pracuje. Túžba pracovať na tomto mieste a s týmito rešpektovanými osobnosťami bola veľmi silná a sníval som o tom počas celej svojej vojenskej základnej služby.
Po jej skončení som sa vrátil do reštaurácie, ktorá bola v tom istom hoteli ako vysnivaný nočný bar ATLANT.

A asi to chceli hviezdy, keď v jeden večer za mnou prišiel a pýtal sa ma, čo tam ešte robím, že som už mal byť dávno dole. Ja som pár minút pred tým ochutnal svoju prvú whisky v živote a myslím, že som ju ani nedopil. Po vyúčtovaní výčapu som trielil do nočného baru a naskočil do rozbehnutého vlaku. Nepamätám si, ako som bol zaučený, viem len, že Luboš po pár minútach pochopil, že bar mám dokonale zmapovaný.
Neskutočná radosť pracovať s ním a s Jankom  na tak magickom mieste. Nahradil som šéfa baru Igora, s ktorým so sa bližšie zoznámil o pár rokov neskôr a spoznal v ňom skvelého a priateľského človeka.
Luboš ma nebral ako “mladého”, ktorý musí robiť menejcennú robotu. To, že som rovnocenný člen teamu som pochopil nie len z jeho prístupu ku mne, ale aj z “tringeltu”, ktorý mi prvý krát nenápadne šuchol do vrecka nohavíc. Po pol hodine som sa odvážil ísť do skladu a spočítať sumu, čo som za týždeň dostal. Vysoko prevyšovala sumu môjho mesačného platu, pre ktorý som si odvtedy pravidelne zabúdal chodiť…
Cítil som sa skvele v spoločnosti mojich starších kolegov. Stretávali sme sa každý večer pred smenou v hoteli na recepcii pri maličkom bare u Milana Plačka a popíjali ľadové a ostré vínové striky aké vedel urobiť len on a ešte Gusto hore v kaviarni.
Luboš obsluhoval väčšinou bar, mal na ňom svojich stálych hostí, ktorí chodili vyslovene kôli nemu. Každý piatok a v sobotu prvé dve stoličky rezervované pre pána Škóta a Slezáka, ktorým niekedy miešal borovičku s čiernym korením na ich problémy s trávením. Keď som hľadal účet holohlavého Nemca, našiel som ho až pod názvom Domček. Nevedel som prečo, až neskôr som si všimol náušnicu na jeho ľavom uchu, kde sa mu hojdal farebný domček zo zlata. Neomylne som však spoznal majiteľa účtu s názvom mužského pohlavného údu. Už na prvý pohľad nepríjemný a arogantný.

Luboš bol jednou z najväčších osobností, akú som doteraz na Slovensku poznal. Nemám na mysli rešpekt u odbornej verejnosti. Myslím na niečo oveľa dôležitejšie. Mal v sebe niečo, čo má napríklad Charles Schumann. Ako osobnosť priťahoval ľudí. Z hostí si urobil dlhoročných priateľov. A nebolo ich málo.
Keď si otvoril jednu z prvých súkromných reštaurácií v Nitre, chodili mu tam takmer všetci hostia z baru. V Sisi, tak sa volala reštaurácia, to žilo už od rána. Klasické raňajky, k tomu neodmysliteľne jeden malý Fernet. Vždy plné a perfektná atmosféra. Aj keď som prišiel sám,  vedel som, že tam bude Luboš. A vedeli to aj ostatní, preto som tam vždy okrem neho stretol niekoho známeho. Alebo som sa cez neho zoznámil s inými. Až na jeho pohrebe som si uvedomil, aké veľké množstvo ľudí som práve vďaka nemu spoznal.

S Lubošom som sa v lete dohadoval, že mi prinesie pár starých fotiek z legendárneho Atlant baru, preto že by som veľmi chcel, aby vyseli u mňa v Záhire. Chcem, aby sa na túto éru a na takých ľudí ako bol Luboš, či Vilo Kolenčík a aby sa na tento bar a ľudí, ktorí mu dávali dušu, nikdy nezabulo. A chcem, aby bol Luboš v mojej  krčme /tak on volal svoju reštauráciu/ vždy so mnou…
Tak ak sa k nim dostanem, jednu totku vám sem dám. Preto že Luboša nenájdete na internete. Toto bude asi jeho prvá…

PS: Ak niekomu chcete v živote poďakovať, urobte to hneď teraz. Možno to už zajtra nestihnete… Tak ako ja. Pred pár týždňami, keď Luboša zobrali do nemocnice som mal v úmysle napísať mu aspoň správu. Že mu prajem skoré uzdravenie a že mu ďakujem za veľa vecí, ktoré som sa v živote od neho naučil. Ďakujem mu za to, že mi dal príležitosť. Že videl v tom malom chudom chlapcovi s odstávajúcimi ušami dobrého čašníka, ktorý bude zvládať stres nočného baru a stres z naozajstného života. Ďakujem mu za to, že ma zobral medzi dospelých. Viem, že som ho nesklamal. Viem, že bol rád, že som tam pracoval.

Drahý Luboš. Ja viem, že v nebi sa žiadne blogy nečítajú. Viem, že tam určite nemáte internet a že sa takýmito nepodstatnými vecami nezaťažujete. Ale som si istý, že tam hore máš nejaký ten malý bar a verím, že si tam dáme spolu aspoň jednu poriadnu šichtu…

Posted by: Luboš Rácz