Archives for "Nezaradené"

Mám veľa tém v hlave. Zamýšľam sa nad zbytočnosťou našej práce v súvislosti s udalosťami, ktoré práve prežívame. Mám rozrobený článok o Maťovi Hudákovi ako bol v Bratislave a mám všetky receptúry na jeho drinky, aby ste si ich mohli niekedy v bare namiešať. Mám v hlave internetový obchod, ktorý by nám pomohol predávať naše veci popri ďalších kvalitných produktoch, ktoré zatiaľ u nás nemáme, ktomu chystáme pekné veci s Pernod Ricard.

Ale teraz, v tomto momente má prednosť najdôležitejšia udalosť!
Presne 25 rokov dozadu o 19.00 otvára svoje dvere prvý pravý a naozajstný American bar po 40 ročnej ére socializmu. Keďže nebol internet, nemal som v tom čase ani potuchy, že sa takéto niečo deje. V tom čase som práve nastupoval na moje nové miesto v Mníchove a začal sa učiť základom podobných drinkov, aké vtedy prezentoval Bugsy`s ako svoj hlavný predajný artikel.
Odvtedy sme prešli kus cesty. Síce sa naše cesty nijako výrazne nespojili, vždy kráčal so mnou. Aby som sa neopakoval, vytiahol som z archívu môj článok pre Barmagazine, ktorý som písal pred 10. rokmi a nezmenil by som v ňom slovo ani dnes:

Najprv to znelo ako celkom príjemná správa. Zatvoríme na dva týždne bary a oddýchneme si. Naša práca je náročná a ak už v nejakom dobrom bare vydržali pracovať viac ako rok alebo dva /k čomu vám úprimne gratulujem/, tak vám takáto neplánovaná dovolenka určite prišla vhod a verím, že si to užívate.
Príjemné chvíle strávené svojimi najbližšími zo začiatku len máličko narúša v pozadí nejasný pocit neistoty, ktorý, ak ešte nezačal, bude intenzívnejší budúci týždeň.
Nebojte sa. Prejde to. Dobré bary to snáď s pomocou štátu, a dobrých hostí prežijú. To je však téma na samostatný článok, alebo na nejakú formu diskusie na inej platforme. Myslím si, že každý barman, aj keď mu hrozí strata zamestnania, by mal zostať pozitívny, neopúsťať sa a využiť tieto dni, aby trochu dobehol zanedbané veci, na ktoré počas práce nemal ani pomyslenie, preto že si potreboval jednoducho oddýchnuť a nemyslieť stále na fľaše, receptúry, chute, či techniky. Určite len malé množstvo z vás má možnosť sa sám zatvoriť do baru a skúšať nové drinky do ďalšieho menu, ale keď sa nad tým zamyslíme, dá sa kopu vecí urobiť aj doma a vrátiť sa tak do baru lepší a silnejší ako kedykoľvek pred tým. Dal som dokopy nejaké tipy, ktoré budem postupne aj s vašou pomocou dopľňať, tak poďte na to:

Nemám moc času. Ale zaujali ma dve veci, ktoré sa práve teraz spojili…
Pred pár dňami sme v storkách na instagrame v profile Stana Vadrnu mohli vidieť okrem iných zaujímavostí aj vetu, ktorá hovorila o tom, že sociálne siete ničia ducha profesionálneho bartendingu s čím bezvýhradne súhlasím a na margo toho môžem napísať, že kým dnešných barmanov ovplyvňujú sociálne siete, mňa ovplyvňovali knihy od Schumanna, články v časopise Bar&Mann a virtuálna komunikácia medzi barmanmi a hosťami na prvých internetových stránkach Bugsy`s Baru.

Zase som sa nechal vytočiť od jedného infoportálu, ktorý ma oslovil s ponukou o inzerciu. Sympatické je, že sa nejako neskrývali tým, že za to chcú peniaze, ale aj tak sa mi táto forma inzercie vôbec nepáči. A keď že sa pomaly učím krotiť emócie a nereagovať hneď za horúca, radšej som sa nad tým trochu zamyslel a začal písať. Určite ste viacerí dostali dostali mail s podobnou ponukou:

Rozmýšľam nad trendami, ktoré nás čakajú v barovom biznise v roku 2020. Teda nezačal som len tak sám od seba, prinútil ma k tomu jeden post celkom rešpektovaného nemeckého baru, ktorý servíruje drink v pohári, v ňom sú vložené dva kamene – jede veľký, taký šuter, podobný tomu, ktorým podopierame dvere, keď ich chceme nechať otvorené a druhý taký menší.

„Len jediný barman na svete si mohol dovoliť miešať Negroni prstom“

Odišla Legenda. Určite ste čítali. Určite ste vyjadrili smútok nad tým, že odišiel človek, ktorý inšpiroval nie len svojimi knihami, ale hlavne ľudskosťou ktorá z neho vyžarovala, rozhľadom a umením pomenovať veci presne a trefne, dokonale vystihnúť pointu tak, aby jeho slová zanechali odkaz.

Určite už veľa z vás jedlo v jedálenskom vozni. Tí, čo cestujú častejšie, iste zaznamenali ich rozdielnu kvalitu na jednotlivých spojoch na trase Bratislava – Praha.

Ja som dnes nestihol ten ranný o 8mej, tak som mal šťastie na rýchlik Hungaria. Čašník, vekovo tak do 30ky, chodí hore dole, všetko nosí v rukách, plato sa použiť nedá, lebo tento vlak sa stále hýbe, tak že zvládne zobrať maximálne dve fľaškové pivá s dvomi pohármi na jeden krát. Nachodí sa veru dosť.
Chalanisko nepozdraví, bez slova podá vyjazdnený lístok, vyberiem narýchlo Hemendex, ktorý musí nahradiť Gulašsuppe, lebo raňajky už nepredávajú. Tak aspoň k tomu čaj pre raňajkový pocit. Gulašsuppe horúca, že som si opálil hubu a ja teda znesiem, lebo nedeľnú polievku  začínam jesť v našej rodine vždy prvý.
To ale nebol dôvod, prečo som začal písať o tomto pohostinstve, lebo myslím, že som už niečom podobnom písal a aj keby nie, nízka úroveň jedálenských vozňov je taká obohraná vec, že sa neoplatí nad tým strácať čas a drať si prsty na klávesnici.
Dôvodom bol taký Číňanko, čo si sadol s kamarátom k vedlajšiemu stolu. V jednej ruke telefón s hrou, ktorú ovládal jedným prstom, druhá ruka mu hneď od momentu kedy sa posadil, vystrelila hore ako nabiflenému prvákovi.
Poviem vám, neznášam to. Neznášam ľudí, čo mávajú na čašníka jak my ako školáci voľakedy dávno v prvomájovom sprievode na Husáka. Dá sa tomu predísť, že ho zaregistrujete v tej istej sekunde ako on vás a kývnete mu. Tento čašník nebol ten typ a vagón bol naozaj plný, tak že nemohol mať prehľad. Ruka Číňana hodnú chvíľu hore. Už ho možno aj bolela, ale nevzdával sa. Držal. Čašník  nakoniec tento súboj prehral, mal cestu okolo, tak ho zaregistroval.

Ak nechcete byť Číňanom v reštauračnom vozni, počkajte si radšej na to, pokiaľ sa čašníkova hlava otočí vašim smerom a vtedy vystreľte ruku. Robte to ale v prípade, ak sa naozaj do troch-štyroch minút u vás nikto neobjaví, alebo vám aspoň kývnutím nedá najavo, že o vás vie. Ruku nemusíte zdvíhať celú ako v škole. Stačí jemné pokývnutie na znak toho, že by ste už rád s ním prišli do osobného kontaktu.
A vy, čašníci. Viem, že je to niekedy náročné udržiavať si kontakt s celým rajónom, najmä, keď sa vám to nahrnie všetko naraz. Ale pozorujem, že niektorí s tým máte problém aj keď máte rajón takmer prázdny. Skúste mať zdvihnutú hlavu keď kráčate, otáčajte ju smerom doprava a doľava, a hlavne pozerajte, aby ste vedeli, čo sa vám na rajóne deje.  Podmienkou však je, aby mozog bol naplno spojený s tým, čo oči vidia. Ušetrí vám to veľa času, veľa krokov a aj nervov z podobných hostí, ako bol mladý Číňan závislý na telefóne.

Ozaj, Foto hore je len ilustračné, týmto vlakom som necestoval. Tento spájal v rokoch 1902 až 1927
New York s Chicagom a podľa Wikipedie bol inšpiráciou pre istého britského barmana menom C.A. Tuck, ktorý vytvoril  na jeho počesť rovnomenný drink, publikovaný v r. 1937 v Café Royal Cocktail Book.
Nájdite si ho. Je fakto dobrý.

Posted by: Luboš Rácz

Keď sa doma niekedy nudíte, ležíte na gauči a prepínate kanály na televízore, skúste sa pozrieť aj na Stv 2. Priznám sa, že som ho dlhé roky ignoroval a považoval ho za nudný. Postupom času však spolu s programom Čt2 dokáže byť pre mňa niekedy veľmi obohacujúci. Minule, miesto farmy, som tam narazil na dokument o našom štamgastovi prvej hodiny, ktorý bol ocenený Krištáľovým krídlom za architektúru.
Včera poobede dávali dokument o uznávanom majstrovi Aikida Štefanovi Kurillovi. Ten sa okrem iného učil od tých najvyšších japonských autorít v tomto bojovom umení. Ak sa chcete dozvedieť viac, kliknite na meno vyššie a dozviete sa, akého rešpektovaného človeka máme tu na Slovensku.
Samozrejme mi to pripomenulo našich barových senseiov, ktorí ovplyvnili už takmer dve barové generácie na svete a ukázali smerom na Japonsko a ich štýl pohostinnosti a barmanskej techniky.Pán Kurilla po skúsenostiach z Japonska okrem iného hovorí:

„Rozdiel medzi japonským a európskym tréningom aikida je, že v Japonsku sa snaží žiak od učiteľa podchytiť, odpozerať a naučiť sa čo najviac. V Európe sa viac snaží učiteľ, ako žiak.“

Myslím, že pán Kurrila presne trafil pointu toho, čo sa u nás deje a prečo zostávame priemerný. Presne o tom to je. Len to, že sa budete chcieť niečo sami naučiť, budete hladní po vedomostiach a zručnostiach, budete neustále trénovať a zlepšovať sa, iba vtedy budete naozaj dobrí. Nečakajte že niekto príde za vami a bude robiť veci iba preto, aby vás motivoval. Vy musíte byť ten motor. Pozerajte sa okolo seba s otvorenými očami. Robte niečo navyše ako robia ostatní. A verte, že sa k tomu dostaví aj tá najsladšia motivácia, ktorú vám ten váš šéf s radosťou dá. Peniaze. Prídu. Budú. Sú. Tí najlepší, ktorí sa dokážu sami v živote motivovať dostanú vždy zaplatené viac, preto že sa postupne sami stávajú vzormi, cennými a cenenými pracovníkmi.
Toto je cesta, preto že čas, keď vás stále niekto držal a viedol za ručičku je už dávno preč a vy sa musíte postarať sami o seba. Čím skôr to pochopíte, tým skôr sa dostavia prvé výsledky. Nezostávajte priemerní v každej jednej činnosti, ktorú robíte. A je úplne jedno, či to je len práca v barbacku, či umývate toalety. Tam sa vaša cesta iba začína.

Posted by: Luboš Rácz
Foto zdroj: www.aiki.sk