Archives for "Nezaradené"

Posted by Luboš on 21st október 2018

KRÁTKY POST #3

Určite už veľa z vás jedlo v jedálenskom vozni. Tí, čo cestujú častejšie, iste zaznamenali ich rozdielnu kvalitu na jednotlivých spojoch na trase Bratislava – Praha.

Ja som dnes nestihol ten ranný o 8mej, tak som mal šťastie na rýchlik Hungaria. Čašník, vekovo tak do 30ky, chodí hore dole, všetko nosí v rukách, plato sa použiť nedá, lebo tento vlak sa stále hýbe, tak že zvládne zobrať maximálne dve fľaškové pivá s dvomi pohármi na jeden krát. Nachodí sa veru dosť.
Chalanisko nepozdraví, bez slova podá vyjazdnený lístok, vyberiem narýchlo Hemendex, ktorý musí nahradiť Gulašsuppe, lebo raňajky už nepredávajú. Tak aspoň k tomu čaj pre raňajkový pocit. Gulašsuppe horúca, že som si opálil hubu a ja teda znesiem, lebo nedeľnú polievku  začínam jesť v našej rodine vždy prvý.
To ale nebol dôvod, prečo som začal písať o tomto pohostinstve, lebo myslím, že som už niečom podobnom písal a aj keby nie, nízka úroveň jedálenských vozňov je taká obohraná vec, že sa neoplatí nad tým strácať čas a drať si prsty na klávesnici.
Dôvodom bol taký Číňanko, čo si sadol s kamarátom k vedlajšiemu stolu. V jednej ruke telefón s hrou, ktorú ovládal jedným prstom, druhá ruka mu hneď od momentu kedy sa posadil, vystrelila hore ako nabiflenému prvákovi.
Poviem vám, neznášam to. Neznášam ľudí, čo mávajú na čašníka jak volakedy v sprievode na prvého mája pred tribúnou na Husáka. Dá sa tomu predísť, že ho zaregistrujete v tej istej sekunde ako on vás a kývnete mu. Tento čašník nebol ten typ a vagón bol naozaj plný, tak že nemohol mať prehlľad. Ruka Číňana hodnú chvíľu hore. Už ho možno aj bolela, ale nevzdával sa. Držal. Čašník  nakoniec tento súboj prehral, mal cestu okolo, tak ho zaregistroval.

Ak nechcete byť Číňanom v reštauračnom vozni, počkajte si radšej na to, pokiaľ sa čašníkova hlava otočí vašim smerom a vtedy vystreľte ruku. Robte to ale v prípade, ak sa naozaj do troch-štyroch minút u vás nikto neobjaví, alebo vám aspoň kývnutím nedá najavo, že o vás vie. Ruku nemusíte zdvíhať celú ako v škole. Stačí jemné pokývnutie na znak toho, že by ste už rád s ním prišli do osobného kontaktu.
A vy, čašníci. Viem, že je to niekedy náročné udržiavať si kontakt s celým rajónom, najmä, keď sa vám to nahrnie všetko naraz. Ale pozorujem, že niektorí s tým máte problém aj keď máte rajón takmer prázdny. Skúste mať zdvihnutú hlavu keď kráčate, otáčajte ju smerom doprava a doľava, a hlavne pozerajte, aby ste vedeli, čo sa vám na rajóne deje.  Podmienkou však je, aby mozog bol naplno spojený s tým, čo oči vidia. Ušetrí vám to veľa času, veľa krokov a aj nervov z podobných hostí, ako bol mladý Číňan závislý na telefóne.

Ozaj, Foto hore je len ilustračné, týmto vlakom som necestoval. Tento spájal v rokoch 1902 až 19027
New York s Chicagom a podľa Wikipedie bol inšpiráciou pre istého britského barmana menom C.A. Tuck, ktorý vytvoril  na jeho počesť rovnomenný drink, publikovaný v r. 1937 v Café Royal Cocktail Book.
Nájdite si ho. Je fakto dobrý.

Posted by: Luboš Rácz

Posted by Luboš on 18th október 2018

KRÁTKY POST #2

Keď sa doma niekedy nudíte, ležíte na gauči a prepínate kanály na televízore, skúste sa pozrieť aj na Stv 2. Priznám sa, že som ho dlhé roky ignoroval a považoval ho za nudný. Postupom času však spolu s programom Čt2 dokáže byť pre mňa niekedy veľmi obohacujúci. Minule, miesto farmy, som tam narazil na dokument o našom štamgastovi prvej hodiny, ktorý bol ocenený Krištáľovým krídlom za architektúru.
Včera poobede dávali dokument o uznávanom majstrovi Aikida Štefanovi Kurillovi. Ten sa okrem iného učil od tých najvyšších japonských autorít v tomto bojovom umení. Ak sa chcete dozvedieť viac, kliknite na meno vyššie a dozviete sa, akého rešpektovaného človeka máme tu na Slovensku.
Samozrejme mi to pripomenulo našich barových senseiov, ktorí ovplyvnili už takmer dve barové generácie na svete a ukázali smerom na Japonsko a ich štýl pohostinnosti a barmanskej techniky.Pán Kurilla po skúsenostiach z Japonska okrem iného hovorí:

„Rozdiel medzi japonským a európskym tréningom aikida je, že v Japonsku sa snaží žiak od učiteľa podchytiť, odpozerať a naučiť sa čo najviac. V Európe sa viac snaží učiteľ, ako žiak.“

Myslím, že pán Kurrila presne trafil pointu toho, čo sa u nás deje a prečo zostávame priemerný. Presne o tom to je. Len to, že sa budete chcieť niečo sami naučiť, budete hladní po vedomostiach a zručnostiach, budete neustále trénovať a zlepšovať sa, iba vtedy budete naozaj dobrí. Nečakajte že niekto príde za vami a bude robiť veci iba preto, aby vás motivoval. Vy musíte byť ten motor. Pozerajte sa okolo seba s otvorenými očami. Robte niečo navyše ako robia ostatní. A verte, že sa k tomu dostaví aj tá najsladšia motivácia, ktorú vám ten váš šéf s radosťou dá. Peniaze. Prídu. Budú. Sú. Tí najlepší, ktorí sa dokážu sami v živote motivovať dostanú vždy zaplatené viac, preto že sa postupne sami stávajú vzormi, cennými a cenenými pracovníkmi.
Toto je cesta, preto že čas, keď vás stále niekto držal a viedol za ručičku je už dávno preč a vy sa musíte postarať sami o seba. Čím skôr to pochopíte, tým skôr sa dostavia prvé výsledky. Nezostávajte priemerní v každej jednej činnosti, ktorú robíte. A je úplne jedno, či to je len práca v barbacku, či umývate toalety. Tam sa vaša cesta iba začína.

Posted by: Luboš Rácz
Foto zdroj: www.aiki.sk

 

Posted by Luboš on 16th október 2018

KRÁTKY POST #1

Čítam v Denníku N článok o voľbách v Bavorsku, ktoré prebehli minulý víkend. Pre tých, ktorí ma poznajú, vedia, že ma Bavorsko a Mníchov z rôznych príčin zaujíma.
Píšu, že strana CSU, ktorá mala pred voľbami absolútnu väčšinu v bavorskom parlamente ju po týchto voľbách stratila.
Koalíciu bude síce CSU skladať ako najsilnejšia strana, ale už nie s absolútnou väčšinou a určite nie bez vyvodenia zodpovednosti na najvyšších miestach pre zlý výsledok.“ píše sa v Denníku.
Tak som sa pozastavil nad tým, ako sa vyvodzovala zodpovednosť, keď naša vládnuca strana stratila absolútnu väčšinu. Žiadnu, preto že nemala náhradu za hlavu. Nemá ju ani teraz, keď sa síce vymenil premiér, ale v normálnej krajine by ten človek, čo toto dovolil už dávno stratil pozíciu nie len v strane, ale aj v politike.
Tak mi to pripomenulo fungovanie nášho biznisu. Tiež často musíme zamestnávať ľudí, ktorých sme sa mali už dávno zbaviť. Ale nemáme miesto istotu, že miesto nich príde lepší. Dokonca máme ešte väčší problém. Stáva sa nám, že už dopredu vieme, že potrebujeme lepšieho človeka ako toho, ktorého práve prijímame, ale dáme mu šancu napriek tomu, že vieme, že na to nemá. A po mesiaci sa v tom utvrdíme, ale musíme pokračovať s tým, čo máme. A to je najväčší dôvod, prečo sa síce môžme snažiť patriť k tým najlepším, ale v skutočnosti, v tom lepšom prípade, zostávame lepším priemerom a nikdy nebudeme patriť medzi najlepších aj napriek tomu, že na to niektorí z nás majú.

Posted by: Luboš Rácz

 

Posted by Luboš on 5th apríl 2018

Niečo navyše.

Milý čašník.

Práve som sa vrátil z tvojej reštaurácie. Teda nie je celkom tvoja, ty tam len pracuješ. Bol som tam na menu. A nedal som ti tringeld. Ani cent.  Nechal som si vydať aj tých 80 centov, ktoré obvykle nechávam. Určite teraz na mňa nadávaš, že som žebrák*. Že neviem, čo sa sluší a patrí. Keď si mi vydal, potvrdil si mi, že som urobil správne. Nepoďakoval si. Len si položil tú bumážku na stôl. Bez slova. Continue Reading

Posted by Luboš on 7th január 2018

KAM V NITRE?

Veľmi sa teším, že aj napriek absencii workshopov na Barmanských Vianociach privítame u nás v Záhire početnú barovú komunitu z takmer z celého Slovenska a z Čiech. Bar je už relatívne plný, ešte sa vás pár do vnútra zmestí, tak doporučujem neváhať s rezerváciou do stredy. /rezervácie iba mailom na: barmanskevianoce@barkultur.sk/
Continue Reading

Posted by Luboš on 29th december 2017

ROZMÝŠĽAM NAHLAS

S barom je to ako na hojdačke. Prežíva pokojné aj turbolentné obdobia, v zásade je závislý od ľudí, ktorí tam pracujú. Ti ti urobia večer, vytvoria atmosféru a spokojnosť hostí a majiteľa je iba o tom, či sa môže na nich vo všetkom spoľahnúť, alebo s nimi strávi aj svoj osobný život. Ak ich máš, je všetko super. Ale znakom dnešnej doby je, že zo železnou pravidelnosťou príde obdobie, keď ich nie je dostatok a zobereš aj mačku vo vreci. Je jasné, že mladým ľuďom sa manuálne robiť nechce. Je to asi preto, ze nemajú víziu, že veci vnímaju inak, ako tí starší, ktori sa postupom času naučili, o čom je zodpovednosť. Kritizovať však nie je cesta. Nehovorme o tom, aj tak si nepomôžeme. Musíme konečne niečo robiť. Toto by bol iba malý krok, ktorý samozrejme nevyrieši takmer nič. Ale niekde treba začať. Tak rozmýšľam nahlas.

Continue Reading

Posted by Luboš on 30th august 2016

DESATORO DOBRÉHO BARMANA + DVE NAVYŠE

servis smilePred pomerne dlhším časom som tu na tomto mieste spisoval pár rád, ktoré mu mohli trošku pomôcť vniesť svetlo do sveta American baru. Na konci som sľúbil, že pár podobných rád napíšem aj pre barmanov, ktorí by sa chceli stať lepšími ako sú.

Continue Reading

Posted by Luboš on 12th august 2016

ŠÓŠKA GIMLET

Už dlho plánujem na tomto blogu nejakú pravidelnú rubriku, ako napríklad drink mesiaca, alebo drink týždňa. To si však vyžaduje pravidelné postovanie a toto v mojom pracovnom živote nejde nejako skĺbiť. Tak len sporadicky, ak je trošku času zverejním aspoň niečo, čo by mohlo byť zaujímavé a inšpirovať.
Continue Reading

Posted by Luboš on 10th júl 2016

CHCEŠ ÍSŤ NA KUBU?

Spoločnosť Pernod Ricard Slovensko organizuje so svojou značkou Havana Club dva jedinečné Masterclassy s Global Ambassadorkou Anabel Hernández Gomez, ktorá bude na Slovensku celý týždeň  v dňoch 15.8. – 19.8. 2016 a ktorej budem s radosťou pri masterclasse asistovať.
Pri tejto príležitosti sa uskutoční aj malá barmanská súťaž, z ktorej traja víťazi – jeden za každý kraj si užijú jedinečný a neopakovateľný výlet na Kube!
Pre viac informáciií klikni na fotografiu, ostatné info príde v najbližších dňoch, tak zostaň s nami!

Snímka obrazovky 2016-07-10 o 22.31.18
Posted by: Luboš Rácz

Posted by Luboš on 6th júl 2016

PÁN FEJSBÚK?

pcUž dlhšiu dobu mám pri prezeraní mojej fejsbúkovej steny dosť nepríjemný pocit. Ako keby ma niečo ťažilo. Tento pocit prišiel vždy, keď som každé ráno klikol na modrú ikonu, vracal sa počas dňa, a neodchádzal ani vtedy, keď som zaspával. Plná hlava. Ťaží ma to ešte aj teraz, keď som sa zase odhodlal niečo napísať.
Viem, že téma fejsbúku je už z každej strany obohraná, ale až dnes ráno mi konečne svitlo, tak si dovolím predsa len pár riadkov.
Continue Reading