O ŠTÝLE. O LÁSKAVOM ŠTÝLE. NIE LEN ZA BAROM.

Včera som sa konečne dostal k tomu, aby som si vyčistil stary notebook. Medzi inými vecami tu nachádzam aj staré články a narazil som na jeden editoriál Barmagazínu, ktorý už zapadol prachom a nikto si už na neho v dnešnej záplave informácií ani nespomenie. Mal som ho napísať ja ale nakoniec ho za mňa napísal nevedomky niekto iný. Tým, že to bol veľmi poučné, nikdy to nestatí na hodnote a ako niekedy čítam v diskusiách, hlavne pod politickými článkami potrebujeme oveľa viac slušnosti, rešpektu a vzájomnej úcty oveľa viac, ako v čase, keď pred pár rokmi vyšiel tento editoriál:

Mohli by sme povedať, že ideme vo veľkom štýle. Nejdeme. Nemáme ten pocit. Napriek tomu sa v tomto čísle budeme štýlu venovať.  Mal som v úmysle písať o tetovaných rukách, upravených bradách, kockových košeliach, či klasických bielych “Charlesových rondonoch”
Určite  o tom viete svoje. Čítal som však jednu príhodu mojej známej, Ivany Kvašňovskej, ktorú zažila vo viedenskom metre a pochopil som, čo je  nad všetko ostatné:

“Dnes sa mi stala taká krásna vec. Ťažko sa to opisuje.
Veľmi silno vnímam ako sa k sebe ľudia na rôznych miestach správajú (denne, ale teraz po útoku v Paríži možno ešte o niečo viac), vidím strach, korý spôsobil tento útok a vidím, že to vyvolalo akúsi ostražitosť a opatrnosť medzi ľuďmi.

Dnes som išla do mesta, (žijem vo Viedni) ľudia si tu žijú vo všeobecnosti v pohode. Rôzne národnosti a ľudia s rôznym náboženským vyznaním vedľa seba. Nikto tu nikoho nerieši, čo je pre mňa jedna z vecí, ktoré mám na veľkomeste rada. Predtým som žila v Londýne a ľudia sa tam takisto znášali. Úplne obyčajne a bežne si tam fungovali. Medzi mojimi kolegami v National Gallery boli židia, kresťania, moslimi, budhisti, sikhi a tak ďalej. V miestnosti pre zamestnanov mali vytvorený priestor, kde mohli v kľude meditovať, modliť sa… ako to už kto nazýva. Občas medzi nami vznikali debaty o tom, alebo inom náboženstve a časom sme sa medzi sebou ako ľudia spoznávali. Boli sme rôzni a náboženstvo s tým nemalo nič spoločné. Každý je len taký dobrý ako jeho skutky a reči patria za klobúk.

Navzájom sme sa pozývali do kostolov, mešít a miest, ktoré boli pre toho čo pozýval posvätné. Napr., jedla som v chráme spolu so Sikhmi jedlo ktoré sme predtým spolu pripravili. Sedeli sme na zemi a rozprávali sa. …Aj keď toto boli tuším moji zlatí milovaní susedia a s kolegami som bola na iných miestach …pamäť mi starne.
Každopádne, ja som sa narodila ako kresťanka, ale tam to pre mňa nijako nekončí – človek musí svetokolo seba skúmať a pokúsiť sa vidieť očami druhých.
Dnes mi bolo pripomenuté, aké to je, keď sa niekto správa pekne, milo… s úctou.
A podľa mňa to nikdy nebude staromódne, len na to zabúdame. Lebo, keď chýba vzájomný rešpekt, začnú sa diať zlé veci. V rodinách, v komunitách …všade.
Ako som nastupovala do metra, prihovoril sa mi starší pán. Mohol mať už 70, neviem. Sadol si rovno vedľa mňa – v úplne prázdnom vagóne.

Chcela som sa esťe za jazdy na rýchlo učiť nemčinu (ide mi to na prd, ale niečo sa ma opýtal a tak sme sa dali do reči. Hneď ako sa dozvedel, že som Slovenka, prepol do slovenčiny. Rozprával trochu sekane, ale gramaticky skoro bezchybne. Bol to Rakušan, dokonca staro-Viedenčan, (ktorých človek vo Viedni paradoxne stretne len pomenej), dôchodca, bývalý profesor angličtiny. Povedal aj to, že sa volá Wiliam a slovenčinu má veľmi rád, že je to krásne znejúci jazyk a navyše sme susedia. Že nás Slovákov mal vždy rád a vždy na nás myslel v dobrom. Povedal to jednoducho, priamočiaro, mäkko a ľudsky. Druhá voľba by bola vidieť ma ako ďalšiu Východo-európanku, ktorá tu je ktovie načo, pretože ešte stále to tu tak občas chodí. Ale on bol veľmi milý. Rozprával so mnou už len po slovensky. Tento pán sa stále učí jazyky svojich susedných krajín, ovláda ich celkom 6 a poradil mi, že keď chcem byť dobrá, tak sa musím učiť každý deň. Možno ako bývalý učiteľ videl, že som tak trochu rodený chaot a neviem robiť veci pravidelne a že takúto radu potrebujem.

Prehodili sme ešte zopár slov a ja som z neho cítila, že sa aj na tých päť minút cesty snaží byť dobrým spoločníkom. Po pár zastávkach vystupoval a silno mi stiskol ruku a zaželal všetko dobré. Srdečne a vrúcne. Nesprával sa nijako okázale, ani sa nepredvádzal. Nebol luxusne oblečený, skôr skromne. Nebol nijako výstredný. A zároveň jeden z najelegantnejších ľudí akých som doteraz stretla.

Jeho slová ma zohriali, dali mi pocit dôležitosti a hlavne mi pripomenuli, že sú tu aj takýto ľudia. Láskaví.
Ak ste takého človeka už dávno nestretli, možno niekoho poteší aspoň si o láskavých ľuďoch a tolerancii prečítať. Môžete si tak požičať môjho Wiliama
Ivana Kvašňovská, Vieden / Nitra

Tak že nech je váš štýl akýkoľvek, nikdy, ale naozaj nikdy sa nezabudnite na hostí usmievať a byť láskaví. Lebo to je ten najväčší štýl.

ps: na fotke jeden z najštýlovejších starých barmanov, pán Peter Dorelli.
Pre mladších, ktorí ho nepoznajú, je to jeden z najvplyvnejších barmanov v UK svojej generácie. Peter ukončil svoju aktívnu barmanskú kariéru v roku 2003 na pozícii Head Bartendera a Bar Managera v American Bare hotela Savoy, na ktorej bol krásnych 19. rokov.
Viac ako 30 rokov pôsobil aj v britskej Barmanskej Asociácii, v rokoch 1997-2004 na pozícii prezidenta.
Peter je stále aktívny na rôznych barových podujatiach, kde je často pozývaný ako speaker, či ako porotca významných medzinárodných súťaží.

Foto zdroj: www.peterdorelli.com

Viac o Peterovi Dorellimu nájdete aj na Diffordsguide.com

ps2: vedeli ste, že Peter Dorelli má veľkú zásluhu na dnešnej podobe svetoznámeho drinku White Lady? Hovorí sa, že ju vymyslel Harry McElhone z Harry`s baru v Paríži a pôvodne ju miešal z rovnakého dielu Cr. de Cacao white, Orange Curacao a citrónovej šťavy, keď pôsobil v  londýnskom Ciro`s Club okolo roku 1919. Neskôr v Paríži, už vo svojom vlastnom bare vymenil kakaový likér za gin.
Okolo roku 1930 sa k receptúre dostal Harry Craddock, ktorý upravil pomery v prospech Ginu /2:1:1/ no a Peter Dorelli, takmer o 50 rokov neskôr do nej pridal trošku vaječného bielka, čím jej dodal nádhernú krémovú textúru.

U nás v Záhire ju dnes pripravujeme takto:
WHITE LADY:
40 ml Plymouth Gin
20 ml Cointreau
15 ml citrónová šťava
vaječné bielko.
Postup:
Do šejkra nadávkuj bielko a likér. Vyšejkruj bez ľadu /dry shake/ asi 20-25 sekúnd. Pridaj ostatné Plymouth, šťavu a ľad a znovu dobre premiešaj.
Prelej do zachladeného pohára na stopke, zastrekni olejmi z citrónovej kôry.

Posted by:
Luboš Rácz