PRÍLIŠ SILNÁ INŠPIRÁCIA?

Pred pár dňami som bol upozornený na novú kaviareň v Senici, ktorá sa veľmi nápadne podobá na náš nitriansky Záhir. Po prezretí si fotiek mi bolo jasné, že sa niekto inšpiroval niektorými výraznými prvkami, ktoré sú charakteristické a jedinečné pre náš koncept a z ktorých každý jeden detail má svoj význam. Či už komunikovaný jednoznačne, alebo zostáva skrytý, ale je o to významnejší.
Autor konceptu vlastne neskopíroval všetko do detailov, ale tá podobnosť je dosť zarážajúca a jednoznačne pre toho, kto navštívil nás a vidí fotky, alebo daný podnik priamo navštívi, je veľmi ľahko rozpoznateľná.
Nechcem to brať ako nejakú veľkú tému, len ma napadlo, že by bolo fajn napísať a objasniť, čo všetko môže obnášať to, ak sa niekto tak výrazne inšpiruje iným podnikom a dať priestor aj “druhej” strane…
Z časti to môže vyznieť, že je toho na “kopírovanie” Záhiru už dosť. Ale myslím si, že to je všeobecne zaujímavá téma a nemienim s tým okrem tohto článku vôbec nič ďalej robiť, lebo v zásade ani nemám čo…

Pri prvotnom prezeraní fotiek som necítil žiadny hnev. Svojim spôsobom mi lichotilo, že som pre niekoho až tak výraznou inšpiráciou a stavia to náš Záhir na vyšší level.
Vo svojej podstate po tom túži každý. Ale… Ak sa nad tým hlbšie zamýšľam, prichádzam na to, že až také jednoduché to nie je.
Vidím tu aj iný rozmer. Rozmer biznisu, rozmer uznania, rozmer nejakej úcty a korektného jednania, ktorá je v našom podnikaní mnohým stále cudzia. /to myslím všeobecne/
Pôvodne som to chcel nechať tak a upozorniť na to dvomi postami na modrej sociálnej sieti a tým to považovať za vyriešené.
Dnes sa však v komentároch na Záhir stránke objavil názor autora “konceptu” samotnej kaviarne pána Reného Královiča, ktorý  píše:
“Ach dúfal som, že k tomuto nedôjde a predsa opak je pravdou. Buďme to asi na dlhšie, tak dúfam, že ostnanete chvíľku so mnou. Kde začať – tak by sme mohli začať tým, že za realizáciou tohto projektu (alebo teda kópie aby to bolo pre niekoho stráviteľné) stojím ja osobne. Som manager iného podniku (Albero Rosso) a v tomto som sa viac-menej len realizoval. Dúfam, že sa k tomuto dostanú ako fanúšikovia podniku tak aj jeho majitelia. Ako ste si iste všimli tak som fanúšik podniku Zahir (a bol som dávno pred rozbehnutim či vôbec existovanim projektu Positivo). Váš podnik ma očaril už keď som prvý krát uvidel fotku na stránke ‘Whitelist slovenskych kaviarní’. Preto som ho aj osobne navštívil a samozrejme ma vôbec nesklamal ba naopak. Vždy som tam rád vo voľnom čase (i keď ho niet veľa a nie som lokalny) zašiel a dal si jeden z vašich skvelých drinkov. Keď sa ma ktokoľvek opýtal (a vskutku nemusel robiť ani to) vedel som ktorý podnik odporučiť. Čas na to prišla možnosť riešiť už spomínaný projekt a po prvotnom zhliadnutí priestoru som vedel čo chcem vytvoriť – áno, presne bol to Zahir. “

Potiaľto je to super a ja touto cestou ďakujem za návštevu a za odporúčania. Pán Královič pokračuje v ďalšom komente:

“ Nie kvôli ľuďom (tých bohužiaľ nepoznám) ale kvôli priestoru samotnému. Hádam sa vyjadrím správne i keď mi je docela ťažko po prečítaní predchádzajúci postov. Ten podnik dýcha sám nehľadiac na ludi. To bola tá inšpirácia a cieľ v jednom – viem, že veľa z vás pozerá na interiér samotný, ale ja som len chcel nejako zachytiť ducha miesta a preniesť z neho kúsok ďalej. Nikdy som neskrýval čo je mojou bezodnou studnou na námet. S radosťou môžem prihlásiť, že sa mi toho ducha, i keď len v zlomku podarilo preniesť (a za toto sa úprimne nehanbím lebo málo z vás tuší aké je to náročné). Keď si do podniku Positivo sadnete sám, počujete ho dychať tak isto ako Zahir. Positivo nikdy nebude dosahovať kvality Zahiru, nie je to cocktail bar, nebude tam hrať živá hudba, atď. Ale robí radosť ľuďom – tým ktorí sa on starajú aj tým miestnym ktorí doň zájdu. Myslím si, že to je dôležité. Nie je to o peniazoch či kradnutí ako to veľa z vás šípi z pomedzí riadkov. Nikomu som nechcel ublížiť (v akomkoľvek ohľade) ba naopak vzdať hold, preto ma aj tak velmi skru tie nenavisne komentáre.
Prial by som ľuďom čo tvrdia, že prebrať isté veci je lenivosť. Pre jedného človeka je toho nadramec a preto v strese nadránom zaspavate a o pár hodín s tou istou ťarchou vstavate. Dodam len toľko, že ak si myslíte, že vytvoriť hodiny svojpomocne z recyklovanych materiálov či stráviť dlhé hodiny nad ručne malovanym nápisom aby bol čo najdokonalejší je ľahostajnosť, tak ani jedni z tých napísaných slov nemalo zmysel a bolo absolútne zbytočne. Nebudem sa už ďalej rozpisovať, myslím, že som toho napísal dosť aby si každý vytvoril svoj obraz. Jedna vec co má veľmi mrzí a nie je to realizácia toho projektu (spravil by som to znova pri plnom vedomí si týchto následkov), je že slováci vedia vnímať všetko v tých najtemnejsich farbach. Ak ste sa nikdy neinšpirovali či neskopirovali nieči napad a ste natoľko kreativní, že máte všetko z vlastnej hlavy tak vam tlieskam, lebo v dnešnom svete je to vskutku úctyhodné. Ešte by som rád dodal tri vety – Kto si bez viny hod kameňom. Sú vždy dve strany mince. Ďakujem za pozornosť.”

Tu sa zrazu dostávame aj do inej roviny, ako len uznanie kvality atmosféry a interiéru. V Amerike sú na kopírovanie veľmi citliví, podobné to je aj v Nemecku, kedy vás za kopírovanie bez toho, aby o tom autor originálneho konceptu vedel roznosia minimálne v článkoch na blogu a vyhrážajú sa právnymi krokmi.
Z komentáru pána Kráľoviča vyplýva, že koncept pripravoval pre niekoho iného. Otázka je, či to robil zadarmo, alebo zobral za to peniaze. Otázka je, čisto teoretická, že či by sa reálne, ako autor nového konceptu nemusel s honorárom rozdeliť. Myslím si, že časť peňazí by išla minimálne architektovi, ktorý je potrebný na to, aby interiér pôsobil  kompaktne a ako celok dokázal vytvoriť príjemnú atmosféru. Za to je zodpovedný architekt. Ten určí, aká farba dreva bude ladiť s podlahou, aký vzor má mať tapeta, ako bude na hostí pôsobiť dominantná barová stena, či tam budú iba police s alkoholom, alebo nejaký nápad, ktorý bude vyzdvihovať koncept, alebo jednoducho upúta hosťovu pozornosť, ktorý to ohodnotí ako niečo zaujímavé a výnimočné.
Ano, nemožno uprieť autorovi realizáciu podľa seba, predsa len, nedá sa tu hovoriť o kopírovaní. Tapety sú síce pásikové, ale hrubšie a svetlejšie, lavica nie je jednofarebná, ale páskovaná a kreslá nie sú páskované, ale jednofarebné, logo nemá to isté písmo, ale je tiež písané ručne. /No, bolo by to naozaj už priveľa, keby  naozaj použil písmo mojej životnej lásky/. Nemožno uprieť kus práce, ktorý pán Královič na tomto projekte urobil. Jedna vec je mať nápad, a jedna vec je niečo skutočne realizovať. Realizácia je veľká porcia času, nervov, námahy. Ale ak k tomu máte ešte niečo vlastné vymyslieť, tak k tomu pripočítajte raz také množstvo času, nervov, námahy a strachu, či to vôbec bude fungovať.  Ja som na začiatku napriek jasnej predstave, čo má podnik vyjadrovať, prepadal zúfalstvu, že som nevedel ako na to. Nápad s hodinami, ktoré sú logom BARKULTUR vyjadrujúce určitú filozofiu vznikol až niekedy v noci v manželskej posteli…:)
Ak je koncept s interiérom relatívne úspešný, a dokážete ľudí nadchnúť, potom je oveľa ľahšie zobrať už fungujúci nápad  a štýl a zmenou detailov ho preniesť niekam inam.
Takéto činy však nesú v sebe aj riziko. Ak je “vzorový” podnik známy po celom Slovensku, nájdu sa informovaní hostia, ktorí hneď rozpoznajú jasnú podobnosť a hneď vedia, že ste niekomu ukradli nápad. Hneď to začnú porovnávať. Začnú porovnávať kvalitu servisu, produktu a aj keď vám to nedajú najavo hneď, pri úplne najbližšej príležitosti to hodia do éteru medzi svojich priateľov či už na sociálnej sieti, alebo v osobnom rozhovore. Hostia budú oveľa viac prísnejší a oveľa rýchlejšie dajú najavo svoju nespokojnosť. S tým mal autor konceptu rátať a nemyslieť si, že to zostane bez povšimnutia. Negatívne reakcie sú prirodzené. Je to daň za to, že miesto nemá vlastný štýl a nápad, ale si ho muselo niekde požičať. Žiaľ bez toho, aby o tom niekto vedel. Na stránkach kaviarne niektorí hostia chvália krásny interiér. Nikde som sa nedočítal, že sa nechali inšpirovať istou nitrianskou kaviarňou. A pochybujem, že to hovoria každému hosťovi, ktorý im to chváli aj priamo na mieste…
V barovom svete sa kopírovanie príliš neuznáva. Niekedy barman zľahka pozmení receptúru a už ju vyhlasuje za svoju. Každý sa učí a hlavne v mladom veku nemá dostatok skúseností a ani uznania na to, aby vytváral niečo svoje, o čom zaručene môže povedať, že je jediný, ktorý to dokázal. Oveľa lepšie je robiť kvalitný drink, ktorý už niekto vymyslel. Veľkou chybou však je vydávať to za svoj nápad. Vždy je potrebné uviesť autora receptúry. Tým mu vzdávame úctu a rešpekt a naopak, ten barman, ktorý tak učinil si vždy zaslúži poďakovanie a autorovu pozornosť.
Otázka teda je, či hostia sa napríklad v nápojovom lístku v skalickej kaviarni, ktorý sa mimochodom vonkajším obalom veľmi podobá tomu nášmu, dočítajú, kde autor konceptu zobral inšpiráciu… Myslím, že by to bolo férové a zaslúžilo by si to rešpekt. Ale aj tak len v tom prípade, ak by to prišlo spontánne a automaticky a nie po negatívnych komentároch na sociálnej sieti… Teraz už je neskoro a je mi to v podstate jedno.

ps: niekedy mi možno chýba väčší nadhľad a príliš sa rýpem do vecí, ktoré by som mohol nechať len tak v pokoji plynúť. Nech mi je odpustené… Už zase:) Ale robím to s vierou, že to snáď posunie našu kultúru pitia o maličký krok ďalej.

ps: treba uznať jednu ve: na jednej strane si pan Kralovic fakt  zaslúži obdiv, že to dal priamo na javo, na druhej strane, ak by prišiel a spýtal sa ma na to, tak ako sa poznám, som mäkká povaha, asi by som mu to aj odobril…ak by to samozrejme niekde uviedol v nápojovom lístku, alebo by zaplatil aspoň za tréning personálu, a dohodli by sme určité pravidlá, bolo by to vnímané úplne inak… ale vyšiel s tým von až vtedy, keď sa to začalo riešiť…  Ja som sa ozval hlavne preto, aby sa tento podnik v žiadnom prípade akýmkoľvek spôsobom nespájal s našim Záhirom.

Posted by: Luboš Rácz