Posted by Luboš on 8th november 2013

SCHOOL OF BARKULTUR /JUNIOR/

V skutočnosti ani neviem ako začať. Za tie štyri dni, ktoré som strávil v Hotelovej Akadémie v Piešťanoch sa vo mne vystriedali všetky možné pocity nadšenia, sklamania, radosti, či zbytočnosti.
Za úžasnej podpory pána Ladislava Blaškoviča, riaditeľa tejto školy, sa mi dostalo príležitosti zorganizovať ďalšiu časť „School of Barkultur“, tento raz pre mladých študentov. Žiadalo by sa mi napísať jednoducho „barmanský kurz“, ale toto slovné spojenie je tak zdevastované, že sa mi to len ťažko dostáva do úst a do klávesnice, tak že by som sa v skutočnosti mohol za takúto činnosť aj hanbiť.

Začal som veľmi optimisticky, s cieľom ukázať mladým študentom štýl, ktorý im zaručí, že si hostia u nich budú objednávať drinky bez toho, aby s nimi prehovorili. Že by svojou atraktívnou prácou dávali neverbálne najavo, že to, čo robia robia dobre a oplatí sa im dôverovať.
Trénovali sme miešanie v rôznych druhoch šejkroch, nalievanie s odmerkou, s purerom, či bez… Tu som zneistel… Videl som, že to bude ťažké, svetielko nádeje mi dávali dva-tri prirodzené talenty, ktorým niektoré činnosti išli veľmi dobre. Druhý deň, po praktickom miešaní drinkov som vytriezvel. Študentom robil problém naliať presne po čiaru v odmerke, vylievali, jednoducho robili niečo, čo im v tej chvíli bolo úplne cudzie. Bol som úplne sklamaný. Zo študentov, ale hlavne zo samého seba. Dokonca  som si v tej chvíli spomenul aj na pána Rotha, o ktorom hovoríme, že kurz robí iba preto, aby zarobil peniaze a že vlastne nemá tým študentom čo ponúknuť, lebo to nie je človek z praxe a tým nemá šancu nikoho nadchnúť. Som vari taký aj ja? Naozaj sme ho obviňovali neprávom, naozaj on za to nemôže, že tie „deti“ sa nevedia nič poriadne naučiť? Postupne som však prichádzal na to, že  je chyba vo mne. Že som mal príliš veľké očakávania, že som nepochopil moju úlohu. Večer, na ceste domov mi to došlo. Nemôžem predsa preskočiť základy. Nemožem niekoho učiť nalievať tak, ako som sa učil ja po piatich rokoch praxe. Nemôžem niekoho učiť šejkrovať štýlom, akým šejkrujem po 15tich rokoch za barom. /To nechcem teda tvrdiť, že nemám čo zlepšovať:)/
Rozmýšľal som, čo má študentom po mne zostať. Učiť ich 40 rôznych drinkov, ktorých receptúry aj tak po týždni zabudnú? Nie len že zabudnú, ale nebudú schopní sa ich za dva dni ani poriadne naučiť? Načo im to bude? Veď receptúry nájdu v dobrých knihách a na kvalitných internetových stránkach. Povedal som si, že sa budem koncentrovať na iné veci. Aby vedeli, v čom spočíva kvalita barmana, čo ich čaká v bare, aby nemali prílišné očakávania, ako pristupovať k práci a že všetko má svoj čas. DSC_4031A hlavne, aby si uvedomili dôležitosť Hosťa. Toho najpodstatnejšieho v našom biznise. Druhá časť bol dlhý praktický tréning. Možno trochu nudný a jednotvárny. Monotónne šejkrovanie bez ničoho, stirovanie naprázdno s ľadom, potom prelievanie a nalievanie. Výsledok sa dostavil tretí deň, kedy už to začínalo vyzerať tak, že vám drink robí síce poriadne neistý začínajúci mladý barman, ktorý to síce nerobí perfektne, ale je vidieť, že sa niečo učil. Samozrejme, nie všetci boli rovnako dobrí, niekomu to išlo viac, niekomu menej. Jeden to pochopil na prvý krát, iný na tretí, a niekto možno až po skončení kurzu.
Po jeho skončení som mal zmiešaný pocit. Vedel som, že za štyri dni sa nedá vychovať hotový barman, ktorý pred tým nič nevedel. Tešilo ma, že študenti neodišli hneď. Zostali, ponosili veci do auta, niektorí sa rozlúčili a poďakovali. Odchádzal som v nádeji, že ak som trochu nadchol aspoň jedného, tak to bude fajn. To je ten hlavný dôvod, prečo to robím. Nájsť aspoň pár mladých ľudí, ktorým ukážem krásu nášho povolania, priblížim, ako sa dá reálne pracovať a tým, že človek robí to, čo ho baví, si dokonca dokáže zarobiť aj peniaze.
Súdiac podľa správ od samotných študentov si myslím, že sa mi to podarilo. Dokonca tak, že som niekomu zmenil pohľad na život… a to je to najväčšie ocenenie.

 

Posted by: Luboš Rácz

2 komentáre

  • Lubo, krásně a hlavně trefně napsané. S kolegou Milanem Tomiczkem vyučujeme „kurzy“ v pár školách také. Baví nás to, snažíme se najít někoho, kdo se do toho oboru zamiluje stejně jako my dva. A občas máme cestou domů stejné pocity – pocity zmaru, zbytečnosti. Ale napsal jsi to správně – my z nich nevychováme barmany, ale můžeme jim ukázat cestu jakou se vydat, inspirovat je, motivovat. Párkrát jsem měl chuť se na to vykašlat, abych také neměl pocit, že to dělám pouze pro peníze. Ale jeden dopis, email, zpráva,….Tě potěší a zjistíš, že to význam opravdu má. Myslím, že je dobře, že tuhle „práci“ (neříkal bych tomu práce, je to radost) děláme. Není nic lepšího než spokojený účastník „kurzu“, který si z toho týdne opravdu něco odnese. Je to podobný jako pocit jako se spokojeným hostem na baru.

  • Post your comments