LEN OBYČAJNÝ POZDRAV

Pri tohtoročnej tour v rámci Junior Bartender Challenge máme v pláne navštíviť 12 odborných škôl.
Celkom dosť. Pár ich už máme za sebou. Niekedy odchádzam totálne vyžmýchaný ako špongia z tabule, preto že mojou úprimnou snahou je zaujať tak, aby aspoň dvaja-traja z nich dostali inšpiráciu, či motiváciu zaujímať sa o barmanské, alebo čašnícke remeslo. V zásade mi ide o celkovú inšpiráciu mladých ľudí, aby sa nehanbili pracovať v službách uvedomujúc si, že počas praxe sa nestretávajú vždy s dobrými konceptami a pracovníkmi, u ktorých  by mohli vidieť nejakú perspektívnu kariéru a aby ju napriek tomu skúsili naštartovali už od ďalšieho dňa bez ohľadu na to, v akom koncepte pracujú.
Príkladov úspešných Slovákov, ktorí drali lavice odborných škôl a sú celosvetovo uznávaní, je dosť. Detská sa dozvedia nie len o mne, ale aj o Erikovi, Stanlym, či Majovi. To sú najväčšie príklady barmanského úspechu a naplnenia snov.
Na školách je to rôzne. Uvedomil som si, že to, ako vnímajú žiaci tento projekt je vždy ovplyvnený tým, ako ho vnímajú profesori. Napríklad na  prednáške v Žiline mi ich tam sedeli štyria. Profesori. Na deťoch to bolo aj vidieť. Super pocit, že to, čo rozrprávam má naozajstnú hodnotu.
V jednej z škôl sa mi stala trochu zvláštna vec. Boli sme na Východe, trávime tam vždy dva dni. Prvý deň obľúbený a perfektný Prešov. Jedna z najlepších hotelových škôl. Nie kôli starej historickej budove. Nie kôli tomu, že ju vynovujú a modernizujú. Ide o deti. Ochotné a milé. Vždy sa nájde dosť chalanov odniesť veci z auta. Pri vchode vám otvoria dvere a odprevadia až k učebni. Každý pozdraví. Keď vidím, ako s nimi profesori komunikujú, nečudujem sa. Príjemný tón hlasu, žiadne rozkazy, komunikácia ako s dospelými ľuďmi, ktorí sa rešpektujú.
Mladí počúvajú a píšu si. Je vidieť, že ich to zaujíma. Radosť rozprávať a byť tam s nimi. Vážim si, že im môžem niečo odovzdať. Zase dobrý pocit.
Druhý deň  Košice. Ideme tam so skúsenosťami z minulého roka, že to tam nebude také dobré. Z rôznych dôvodov. Ale poznáte to. Nádej, že zasejeme zrniečko, či dve je vždy. Sklamanie však o to väčšie, že v triede mi sedia neplnoleté deti. Prváci, ktorí ešte neboli na praxi, snáď ešte ani nevideli plato. Vypol som pripravenú prezentáciu a začal sa s nimi rozprávať. O tom, ako oni vidia gastro, čo chcú robiť a čo očakávajú. Pochopil som, že im nemá zmysel niečo rozprávať o kariére, o úspechoch, či o fugnovani poriadneho baru.
Hovorím si, že tu dám maximálne hodinku a ideme domov. Na finále aj tak nezoberieme nikoho, lebo žiadny ešte nemá 18.
Pýtam sa ich na skúsenosti z ich návštev pizzerií, či kaviarní. Hovoria o podráždených čašníkoch. O nezáujme. O tom, ako majú pocit, že otravujú.
Rozprávam im o obyčajnom zdravení. O tom, prečo je dôležité robiť to ako prvý. Spontánne a prirodzene. Nečakať, že dostanú pozdrav späť. To nie je dôležité. Dôležitejšie je si uvedomiť, že ak chcem, aby ma ľudia zdravili, musím byť ja ten ktorý to urobí ako prvý. Odpoveď skôr či neskôr príde.
Ďeťom netreba rozkazovať a hovoriť im čo musia. Treba im vysvetliť. Pripomenúť, že aj oni sa radšej stretávajú s kamarátmi, s ktorými je zábava. Že tí, ktorí ich iba zaťažujú svojimi starosťami ich postupne prestávajú baviť. Že sa neskôr sami stávajú negatívnimi. Každý má  radšej pozitívnych ľudí. Usmiatych a príjemných. Takých, ktorí sa vám pozerajú do očí. Úprimne a so záujmom. Že ak sa rozprávajú so svojim najlepším kamarátom, tak sa tiež nepozerajú niekde poza neho. Venujú mu pozornosť a dávajú to najavo svojim pohľadom.
A ak ich aj práca zatiaľ moc nebaví, alebo majú pred ňou strach, či rešpekt, mali by ju aj tak robiť najlepšie, ako vedia. Lebo to, že sú na praxi a robia hotelové raňajky v tej chvíli aj tak nezmenia. Tak prečo by mali pôsobiť negatívne, podráždene a dávať najavo, že ich to vôbec nebaví, alebo že majú strach. Veď na tom nič nie je. Usmiať sa a zaželať dobré ráno nič nestojí. Ani jedno euro, ani jedno percento ľudskej hrdosti. Hovorím im, že keď prídu prvý krát k stolu odniesť tanier, miesto pýtania sa o dovolenie či ho môžu zobrať zaželajú s úsmevom dobré ráno.
Deti treba učiť aby sa nebáli. Aby sa nebáli pozdraviť cudzích ľudí, ktorých nepoznajú. Prví. Bez očakávania. Len tak. Nie preto, že sa to patrí. Nie preto, že im to niekto prikázal. Majú to robiť preto, že to vysiela pozitívnu emóciu. Ľudia, aj tí, čo raňajkujú, majú radi pekné rána a usmiatych ľudí. A keď som na praxi, dám v tom momente to najlepšie čo môžem, preto že byť taký “nijaký” im nič neprinesie. Nikdy. Ak s tým nezačnem ako prvý, zostanem v šedom dave priemernosti. Chceš byť priemerný? Alebo chceš niečo dosiahnuť? Chceš aby ťa mali ľudia radi? Prvý krok je ten, že sa usmeješ a pozdravíš. Sám zistíš, že ľudia sa na teba budú usmievať tiež a nakoniec to budeš ty, ktorý bude mať z toho príjemný pocit a bude mať krajší deň.
Myslím si, že skôr, ako začneme študentov učiť držať v ruke tácku a nosiť v ruke tri taniere by sme ich mali motivovať k tomu, aby sa vždy snažili zažiť pekný deň. A ak to aj na začiatku nevyzeralo, nakoniec vždy z tej praxe, z ktorej majú možno strach a ani ich moc nebaví, odchádzali aspoň s dobrým pocitom, že ich ľudia majú radi, alebo že niekoho pozitívne naštartovali do nového dňa. Že hosť odchádza spokojnejší a usmiatejší ako prišiel. A tento pocit sa naozaj nedá kúpiť. Ten sa dá jedine dostať. A je úplne zadarmo.
Pamätám

ps.  V Košiciach sme začali s tým, že do hodinky pôjdeme preč a sme tu posledný krát. Nakoniec sme tam boli štyri a určite sa budúci rok vrátime. Kôli tým prvákom, ktorí si to zaslúžia.

Luboš Rácz