VAN GOGH

Vedeli ste, že Vincent Van Gogh nikdy nemaľoval pre peniaze? Ani nie preto, aby sa stal slávnym a uznávaným? Že keď kreslil krajinu a ľudí, ktorí pracovali na poliach a v sadoch, tak ho považovali za čudáka a vysmievali sa mu?
Vincentovi sa nedarilo. Nikto v ňom nevidel žiadny talent na kreslenie, otec mu často vyhadzoval na oči, že plytvá časom, že ak by vedel kresliť, tak by neprekresľoval tisíc krát jednu skicu. Vincent však maľoval. Dni a noci. Keď ho to zunovalo, čítal. Keď sa nasýtil čítaním, spal. Takto stále dokola. Nemal peniaze, ale nebol schopný robiť nič iného. Kreslenie ho napĺňalo a bol si istý, že toto je jeho cesta. Neprišiel k nej však priamo. Istý čas pracoval v Amsterdame v rodinnej galérii. Ale aj tam často vyčítal zákazníkom, že vôbec nerozumejú tomu, čo si kupujú, mal ich za povrchných boháčov, ktorí sa chcú len pýšiť investovaným majetkom. Potom si vybral cestu kazateľa. Keď že jeho kázne v cirkevnej škole boli až príliš hlboké, odlišoval sa od spolužiakov, ktorí išli v zabehnutých koľajách a reprodukovali naučené evanjelium. Vincent vnímal veci do hĺbky a išiel si po svojom. Za odmenu mu bola pridelená tá najchudobnejšia banícka osada plná biednych ľudí, ktorí vo svojom živote od detstva poznali len tvrdú prácu, suchý chlieb, kúsok tvarohu a čiernu horúcu tekutinu, ktorá sa podobala káve. Neskutočná chudoba a ešte horšia práca, ktorú by nikto z nás nechcel robiť.

Chlapi zomierali v štyridsiatke na pľúcne choroby. Pochopil, že ak im chce dať božiu nádej, musí sa stať jedným z nich. Žil ako oni. V chodobnom dome zbitom z dosák, spánok na surovej podlahe s trochou slamy, suchý chlieb raz za deň, keď prišli peniaze, tak aj tvaroh. Zvyšok rozdal rodinám, ktoré boli chudobnejšie ako on. Po nešťastí v bani a neschopnosti ľuďom akokoľvek pomôcť to vzdal. Pochopil, že nemá zmysel kázať božie slovo, keď bolo jasné, že Boh sa týmto ľuďom obrátil chrbtom. Nadriadení v cirkvi mu vyčítali, že haní ich meno a ponižuje ich stav tým, ako vyzerá a ako žije. Vtedy, vychudnutý a vysilený objavil maľovanie. Za to málo, čo mal si ešte kúpil papier a uhlík, vstával ráno o pol tretej, aby mohol zachytiť ľudí náhliacich sa do bane. Rodina mu sem-tam posielala peniaze aby prežil, ale hanbil sa pred nimi, preto že vedel, že v ich očiach márni čas a nie je schopný robiť niečo zmysluplné, čím by sa uživil. Len on už konečne našiel zmysel svojho bytia, nepochyboval o tom ani na chvíľu, aj keď zo sebou vôbec nebol spokojný, o to viac pracoval po svojom. Kreslil, čítal, spal.
Vrátil sa domov. Ešte viac sa ponoril do práce, nebol však dobrý. Vedel, že s tým musí bojovať. Je to príroda. “S pravým umelcom sa príroda napokon dohodne. Neraz musí zápasiť a bojovať roky a až potom sa mu poddá a povolí, ale naostatok aj zlá, veľmi zlá robota sa zmení na dobrú a potvrdí, že nebola márna” hovorí otcovi.
“Čo ak napokon ostane robota slabá? Celé dni maľuješ toho kľačiaceho chlapca a predsa nie je dobrý. Povedzme, že by si ho kreslil ďalšie roky a roky a bude stále zlý?”
Vincent pokrčil prelacmi: “To je riziko každého umelca, otec”
“A je odmena hodná toho rizika?”
“Odmena? Aká odmena?”
“Peniaze ktoré človek zarobí. Spoločenské postavenie”
Vincent po prvý krát zdvihol zrak od papiera a skúmavo si pozeral otcovu tvár, ako by hľadel do tváre neznámeho človeka. “Myslel som, že hovoríme o dobrom a zlom umení…”
Otec mu tiež vyčítal, že príliš veľa času venuje knihám, preto že to podľa neho nijak nesúviselo s maľovaním. “Keď vieš maľovať, tak nepotrebuješ čítať” hovoril mu.
“Nemôžem nakresliť figúru, ak sa nevyznám v kostiach, svaloch a šľachách, čo sú v nej. A nemôžem nakreliť hlavu, ak neviem, čo sa odohráva v mozgu a duši toho človeka. Ak mám maľovať život, nestačí sa rozumieť len anatómii, ale musím vedieť, čo ľudia cítia a čo si myslia o svete, v ktorom žijú. Maliar, ktorý sa vyzná len vo svojom remesle a ničom inom, bude veľmi povrchným maliarom”

Pochopili ste? Barmani, kuchári a vlastne všetci, ktorí sa považujete za umelcov a vytvárate úžasné drinky, ktoré sú také nádherné, že sa z nich až bojíte napiť? Alebo búchate 130 drinkov za večer, tak, že hostia nečakajú ani 10 minút v plnom bare? Jasne, že je to skvelé. Jasne, že sa za tým skrýva množstvo oddretých hodín a nevydarených drinkov, či dokonca celých večerov. Jasne, že toto patrí k našej práci. Ale skrýva s v nej oveľa viac. Písal som o tom veľa krát. Nebudem sa opakovať, dá sa to veľmi jednoducho pochopiť aj z týchto rozhovorov s otcom. Ale pripomeniem si jednu vetu od Seelenfreunda: “Sláva sa skrýva v skromnosti a dokonalosti vašej práce”
Aj keď možno van Gogh nie je príkladom úspešného umelca, preto že počas jeho života predal iba jeden obraz a bol finančne závislý na svojom bratovi Theovi, a ani jeho život nebol príliš vzorový, nemusíme diskutovať o tom, že jeho prístup, tak isto ako jeho diela sú dnes skutočne veľkou inšpiráciou.
Nerozmýšľajte nad tým, koľko času a námahy to stojí stať sa dobrým a uznávaným. Nerozmýšľajte ani nad tým, aby ste sa uznávanými vlastne stali. Nerozmýšľajte nad peniazmi, rozmýšľajte iba nad tým, že robíte to, čo vás baví a chcete to robiť lepšie a lepšie. Ľudia okolo vás objavia skôr či neskôr vašu hodnotu. A potom to ešte len bude dávať ten naozastný zmysel!
Prajem Vám, aby ste toto objavili v Novom Roku 2026. Alebo čokoľvek iné, čo vám pomôže byť spokojmejšími a šťastnými a čo vám pomôže pritiahnuť tých správnych ľudí do vášho života a udržať si ich v ňom čo najdlhšie.
Všetko dobré!
ps: ak máte chuť, prečítajte si knihu od Irvinga Stona Smäd po živote, ktorý opisuje maliarov život. Stojí naozaj za to.
Z tejto knihy sú aj uvedené rozhovory.

Text: Ľuboš Rácz, Barkultur