PÁN FEJSBÚK?

Už dlhšiu dobu mám pri prezeraní mojej fejsbúkovej steny dosť nepríjemný pocit. Ako keby ma niečo ťažilo. Tento pocit prišiel vždy, keď som každé ráno klikol na modrú ikonu, vracal sa počas dňa, a neodchádzal ani vtedy, keď som zaspával. Plná hlava. Ťaží ma to ešte aj teraz, keď som sa zase odhodlal niečo napísať.
Viem, že téma fejsbúku je už z každej strany obohraná, ale až dnes ráno mi konečne svitlo, tak si dovolím predsa len pár riadkov.

Možno máte aj vy taký pocit. Musíte to pravidelne otvárať. Vždy, keď sa len trošku nudíte, keď len trošku na niečo čakáte, keď máte pocit ničnerobenia. Pri pokladni, na záchode, na káve, na drinku, počas pauzy rozhovoru s kamošmi, pri obchodnom stretnutí, alebo keď sa nudíte na prednáške… Stále prichádza to nutkanie pozrieť, čo je nové.
Čím viac pozeráte, tým sa cítite viac zaťažení, zahltení informáciami. O Kaliňákovi, o utečencoch, o bombových útokoch o neshopnosti európskej únie, o agresii Ruska… Fu… Potrebujem toto k životu? Nestačí mi na to denne 10-15 minút, pokým si prelistujem dennú tlač, alebo pozriem večer pol hodinové správy? Musím to mať aj počas práce, na záchode, v Lidli, či na Štúrovej, keď čakám na červenú?
Fejsbúk mi začal vadiť. Strašne otravuje, žerie veľmi veľa času a zahlcuje nepotrebnými informáciami.
Na začiatku, v roku 2007 to bolo iba o tom, čo ma skutočne zaujímalo. Bar, drinky a spoznávanie ľudí okolo toho. Prvým priateľom bol Erik Lorincz, ktorý mi to poradil ako platformu, kde sa všetci barmani dohovárajú pred prvým Barconventom, ktorý sa pripravoval v Berlíne. Pribudol Stan, Helmut Adam, Jorg Meyer so Stefanom Bergom, Xavier a mnoho, mnoho ďalších. Neskôr som prestal s pridávaním každého, kto si vytasil nejakú peknú fotku so známou barovou osobnosťou. Ľudia si pridávali mňa, možno to bolo na základe pekných fotiek s barovými osobnosťami, ktoré som si vytasil,  a ja som sa tešil z prvej tisícky priateľov. Strácal som však prehľad. Fejsbúk sa postupne stal modernejší, potreboval stále viac informácií, dodával mi na stenu materiál, o ktorom si myslel, že ma bude zaujímať. Ďalší priatelia. Aj z môjho blízkeho, či širšieho okolia. Vnímal som to ako príležitosť, aby o mne vedeli moji hostia. Má to krásnu odozvu a ja som za to vďačný. Veľa ľudí, ktorí sa stali našimi hosťami sa dozvedelo, že nie som len barman, ktorý to nejako robí, predáva tovar a chce na tom zarobiť, ale som ten, kto robí svoju prácu poctivo, kto učí mladších, ukazuje im, akoby sa naše remeslo molo robiť, aby boli úspešní.  Vedia, že hosť je u mňa na prvom mieste a čo je najdôležitejšie, keď sa prídu na vlastnú kožu presvedčiť o napísanom, že to aj ladí s reálnymi svetom. To zostalo najpodstatnejšie. Je jednoznačné, že aj vďaka fejsbúku sme pozitívnejšie vnímaní ako by to bolo bez neho. To isté sa však týka aj ostatných… Každý postuje, vytvára udalosti, propaguje, vychvaľuje, vyjadruje názory pozitívne a aj kritické. Sledoval som to. Sledoval som podniky vo svojom okolí, o tom, aký majú program, aké drinky ponúkajú, vetril som nové podniky, ktoré by nám mohli brať hostí. Neraz som mal nutkanie vyjadriť svoj názor, ale našťastie som len prehltol, preto že som si uvedomil, že kritizovať už nemá zmysel. Každý má to svoje. Jak na fejsbúku, tak aj v reálnom živote. Fejbúk však žral stále viac a viac času.
Dokázal som hodiny vojerovsky sledovať hádajúce sa komentáre na Kávomilcoch, ktorí súperili o to, kto priniesol na Slovensko Chemex, či koľko sa má extrahovať lungo. Čítal som refershera, ako promuje mladú ceckatú babu, čo nevie rapovať. Aj som si pustil jej video. Vydržal som 1 minútu a 4 sekundy. Prestal som čítať ich rady na chudnutie a múdre recenzie na všetko. Prestali ma zaujímať problémy ľudstva tak, ako sú prezentované cez túto sieť. Zrušil som sledovanie všetkého. Reflexu, Križiaka, Kávomilcov, neznámych ľudí… aj Davida Backhama.
Dnes je to prvý deň, keď som vyčistil pole a cítim sa čistý ako po dobrej saune.  Dostávam iba informácie ktoré chcem, ktoré ma zaujímajú a ktoré ma skutočne dokážu posunúť dopredu. Nechcem žiadnu politiku, žiadnu agresiu, vojny, vraždy, nechcem počúvať negatívne názory. Nechcem, aby sa mi negativita zo sociálnej sieti prejavila v akejkoľvej reálnej situácii.
Oveľa viac ma všetci moji fejsbúkoví priatelia zaujímajú naživo, keď prídu na kávu, či večer na drink. Reálne situácie, reálny úprimný úsmev a radosť, že ich vidím. Že im môžme u nás poskytnúť milý servis a spríjemniť deň či večer. V reálnom čase a reálnom živote.
Netvrdím, že chcem byť bez sociálnej siete. Predsa len, aj tento článok sa vďaka nej dostane do vášho povedomia, vďaka nej ho môžte posielať medzi ďalších ľudí, ak sa s ním stotožňujete. Uvedomujem si jeho silu a chcem ho aj naďalej využívať. Nechcem sa však stať jeho otrokom, nechcem, aby ovplyvňoval moju náladu a názory. Je to ako s ohňom. Ten je tiež dobrý sluha, ale zlý pán…

Posted by: Luboš Rácz