PÁR SLOV PRED VÍKENDOM #3

Hľadáme si bar, v ktorom by sme radi pracovali, lebo sa nám páči. Najprv sa nám páči na Fejsbúku a Instagrame, ako sa prezentuje. Potom tam zájdeme, dáme si drink na bare. Sme očarení ľahkosťou barmanov a atmosférou, ktorú nám vytvárajú. Bar nám vlezie pod kožu a sledujeme ho o to intenzívnejšie. Bar nás očaril tak, že tam chceme tráviť viac dní. Máme blízko ku gastronómii, tak teda sa začneme intenzívnejšie zaujímať o barové remeslo. Ak nemáme skúsenosti, urobíme si aspoň kurz, od ktorého čakáme, že nás za naše peniaze všetko naučia a my sa môžme postaviť za bar. Veď sa ostatné doučíme. Veď preto ideme do vysneného baru, aby sme našu laťku posunuli vyššie.
Krátko po prijatí prichádza malé prebudenie. V prvom rade kladú na nás vyššie nároky, než na aké sme boli doteraz zvyknutí. Zľakneme sa, nie sme sklamaní, lebo ešte stále máme nadšenie a ochotu urobiť všetko, čo sa po nás žiada. Hlavne prvý deň sme ochotní a odhodlaní urobiť všetko preto, aby sme sa dobre zapísali. Postupné nadšenie opadá, preto že naše telo sa začína ohlasovať, že 5 dní v týždni nie je zvyknuté pracovať v takom tempe a dožaduje sa oddychu. Zistíme, že ani tí vysmiati barmani, ktorí nám pred pár týždňami robili perfektné drinky a čítali sme s nimi rozhovory v novinách, nie sú až takí dokonalí, a navyše sa dokážu pekne nasrať a dávať príkazy nepríjemným tónom. Postupom času pod vplyvom odpracovaných dní a týždňov zabudneme na naše nadšenie, pritom si ale neuvedomujeme, že práve kôli tomuto tempu a nárokom sa nám tento bar páčil a bol tak dobrý, že sme túžili v ňom pracovať. Chcú však po nás aby sme makali, aby sme poznali ponuku, mali otvorené oči, čistili, pulírovali, leštili, zametali, chodili vysmiati a dobre naladení a ešte aby sme sa cez voľno učili. Ale nechcú nás pustiť za bar. Miešať drinky. Veď preto sme sa stali barmanmi. Miešať drinky, to je to, čo nás napĺňa a baví.
Čakáme, že dostaneme manuály na všetko. V tomto dobrom bare ich majú. Na čistenie baru, na záverečné práce, majú zoznam denných povinností, objednávacie hárky, štandarty servisu. Všetko pekne napísané. Prvé dni sa tým riadime, po dvoch mesiacoch sa naša práca stáva rutinou, tak že ich ignorujeme. Receptúry máme pekne opísané v novom notese, máme pocit, že už všetko vieme, sme zabehnutí, aj keď stále sme sa ešte nedostali za náš vysnený bar v piatok večer, kedy si za neho sadajú najkrajšie baby v meste. Sme z toho frustrovaní a smutní. Z baru cítime iba únavu. Nároky sa kladú vyššie a vyššie. Chcú po nás, aby sme vedeli, čo je gin, whisky, rum, z čoho sa to vyrába a ako to chutí a s čím sa to dá kombinovať. Nie je však čas. Ak by bolo nejaké školenie na to, tak by sme aj išli, ak by to bolo samozrejme povinné a ideálne aj zaplatené ako odpracované hodiny. Aj by sme potom boli vďační, že nás niekto niečo naučí. Už sme dávno zabudli na náš prvý deň, ako sme prišli hladní po vedomostiach, s túžbou byť najlepší, rýchlo sa dostať za bar a miešať drinky.
Len že vidíme, že to takto z nejakého dôvodu nefunguje. Nevieme pochopiť, že ak nám robia problémy naozaj perfektne vzládnuť základy bez chýb, len ťažko môžme dať k tomu niečo navyše. Neuvedomujeme si, že tí, ktorí nás inšpirovali sa tiež museli učiť a obetovať tomu oveľa viac. Času, peňazí, a ešte raz času a peňazí. Obetovali svoje voľno, aby sa učili z čoho sa robí gin, či whisky, našetrili  z malých platov na letenku a išli sa učiť od lepších. Sami. Bez toho, aby im niekto tú letenku dal, či zaplatil hotel. Dokonca si nadrobili, aby si mohli zobrať pár dní voľna naviac.  A nešli tam len preto, aby sa opili s novými kamarátmi. Mali zo sebou notes, otvorili oči a uši. Niektorí išli aj napriek tomu, že nevedeli celkom dobre jazyk. Neodradilo ich to. Naučili sa, zvykli si, prispôsobili sa. Vstali zo svojej teplej postele a nezostali v nej ležať, ani keď im kamaráti odkázali, že zostávajú doma. Často počúvali výčitky svojich blízkych, že s nimi trávia málo času. Boli ochotní obetovať veľa, aby sa stali tým, čím sú dnes. Nie s cieľom byť veľký, ale byť lepší.

Luboš Rácz

PS: už som viac krát spomínal, že v poslednom čase fičím na Karolovi Duchoňovi. Tento text ma inšpiroval na týchto pár slov pred víkendom. Tu je kúsok z neho. Prečítajte si ho.

Karol Duchoň, Šiel, Šiel.
autor textu: Ján Štrasser

Šiel, šiel za vzdialeným cieľom
Šiel, šiel kráčal pláňou bielou
Šiel, šiel v neľútostných búrkach
Šiel, šiel hľadať ten svoj pól

Sneh mu bičom šľahá tvár, pláň je krutá
mráz mu skúša dať svoj dar, pevné putá
on však nemieni vzdať tento boj
stále hľadá svoj pól

Je to heroická púť v snežnej pláni
človek musí odomknúť snežné brány
človek nemôže vzdať tento boj
musí hľadať svoj pól