SMUTNÝ BAR

Už si presne nepamätám dátum, kedy som publikoval tento článok na mojom predchádzajúcom blogu. Našiel som ho zase pri príprave nového menu pre Záhir. Menu má časť nazvanú Stories, do ktorej pribudnú dve-tri nové, ale táto tam zostáva a chcel by som ju dať prečítať aj svojim virtuálnym hosťom, ktorí si ju nemajú možnosť u nás prečítať. Pustite si k tomu túto muziku a čítajte:

SMUTNÝ BAR

Lenivá trúbka Cheta Bakera, plná bolestivého života. Trochu falošný spev poznačený neresťami. Jemný jazz na počúvanie..

Presne takáto hudba hrá v tomto malom bare. Tmavom, trochu zadymenom. Bar nebýva nikdy plný, vždy tam sedáva iba pár hostí. Nie že by majiteľ baru ten drinkuchtivý dav nechcel, to nie. Ale len málo ľudí má o tento bar záujem. Toto je bar pre pesimistov. Alebo pre osamelých – možno stále, možno iba na chvíľku, ktorí niekedy hľadajú niekoho, s kým sa môžu porozprávať tak, že majú pocit, že im ten rozhovor niečo dá. Žiadne prázdne reči. Ak by to tak malo byť, tak sa radšej nerozprávajú s nikým. Ale to im vôbec nevadí.  Každý so svojim príbehom, ukrývajúcim sa v hlbokom vnútri, ktorý vychádza na povrch iba v chvíľkach citovej slabosti po určitom množstve požitej tekutiny.Hudbu, ktorú počúvajú vlastne ani nechcú prerušovať. Unáša ich do svojho sveta, do ktorého sa len veľmi ťažko hľadá prístup. A väčšinou sa ani nikto nepokúša ho nájsť, preto že o to aj tak nikto nestojí.

Toto nie je módny bar. Žiadne party. Nikto sa sem nechodí ukazovať len preto, že by bolo moderné byť videný práve tu. Nebolo. Ani zariadenie nie je moderné. Je také – obyčajné. Obyčajné drevo, stoličky, kreslá, malé stolíky na jednej nohe. Noviny. Áno, noviny sú dôležité, lebo keď ste niekde sám po prvý krát, necítite sa dobre, keď len tak sedíte. Pri čítaní nevyzeráte, ako že ste sám a popri tom zabúdate na okolitý svet.

Drinky. Komu by sa tu chcelo hovoriť o drinkoch. O nejakých barových výstrelkoch, ktoré miešajú najmodernejší mixológovia. Tie patria do iných barov. Tu sa pije čistý alkohol, pivo, dobré espresso je samozrejmosťou. Koktejlov na karte len pár. Barman, každý deň ten istý, trochu zostarnutý, trochu unavený ich zato ovláda nespočet. Stačí sa s ním len porozprávať. Nemusí sa na vás usmievať. Stačí sa mu pozrieť do očí a vidíte v nich, že je rád, že sedíte práve u neho. Vidíte v nich, že má rád ľudí a preto zostal celý život barmanom. S robotou sa neponáhľa, preto že ani jeho hostia sa nikam neponáhľajú. Všetko pripravuje síce pomalšie, ako keď mal dvadsať,  ale zato im venuje viac pozornosti a starostlivosti. Dobrý tvrdý ľad, kvalitný alkohol, čerstvé šťavy z citrusu. Nikomu to nehovorí a nemusí pripomínať, preto že je to samozrejmosť a jeho hostia to vedia. Aj on má svoj vlastný príbeh, ktorý nikomu nerozpráva. Možno šťastný, možno s trochou trpkosti, čo všetko v živote nestihol a už ani nestihne, možno niekoho stratil, alebo mu práve niekto chýba. Neviem.

Ak hosťa nepozná, hovorí vám pane. Alebo madam. Ak sa mu predstavíte, tak vás volá už len po mene. A pamätá si, čo ste pili naposledy. Ak chodíte častejšie, vidí na vás, kedy sa vám deň vydaril, a kedy práve nie. Niekedy ani on nemá svoj deň a častejšie mlčí, ako hovorí. Tiež sa niekedy započúva do zamatového hlasu trubky Cheta Bakera. Unáša ho do spomienok… Do budúcnosti už nie. Toto je jeho budúcnosť.

Ako tak píšem a počúvam túto hudbu, prichádzam na to, že na takýto bar musím ešte zostarnúť. A v prvom rade musia zostarnúť aj moji hostia. Preto že keby som takýto bar otvoril teraz, tak by bol prázdny. Úplne prázdny…

Posted by: Luboš Rácz