Posted by Luboš on 20th august 2011

SNY

Úprimná závisť. Tak sa tomu hovorí, keď s obdivom pozerám na fotografie kamarátov z rôznych kútov sveta. Navštevujú miesta, ktoré sú hlboko inšpiratívne, vyžarujúce energiu ducha, ktorá dáva silu do vnútra človeka, rozširuje obzory, vnútorne obohacuje a intelektovo a profesionálne ich posúva na vyššiu úroveň. Nezanedbateľné je, že človek získa toľko vedomostí a zážitkov a ak ich posúva ďalej, stáva sa vyhľadávanejším,  rešpektovanejším, zaujímavejším.
Nie je to však závisť v pravom slova zmysle. Človek si v určitých chvíľach len pozdychne, že aj on by sa rád pozrel do najlepších barov sveta, osobne pátral po pôvode nejakého cocktailu a ako prvý sa dopátral k pravde, či navštívil hroby významných osobností, ktorí ovpyvňovali diane na celom svete a ich myšlienky a nápady, ktoré preniesli do reality sú aktuálnejšie viac, ako boli v čase ich vzniku. A človek, sediaci doma pri fejsbuku v kútiku duše dúfa, že sa mu tiež raz podarí precestovať pol zemegule.

Pozerám sa na toto video, nakrútené tromi austrálčanmi, ktorí  za 44 dní navšítili 11 krajín, a precestovali 38 tisíc míľ a okrem tohto natočili ešte dve krásne videá, ktoré majú pre mňa silný význam. /ďakujem Frankymu za link na fb!/

 

Ukázali mi,  koľko strašne veľa som v toho živote ešte nestihol. Odviezť sa v Indii na slonovi, ochutnať peruánske Pisco priamo v jeho rodisku, ísť na zápas Bayernu Mníchov, alebo Manchester United,  vyliezť vlastnými silami na vysokú horu, naučiť sa jazdiť  na koni,  zahrať si  futbal na ulici v Brazílii, alebo sa naučiť hrať na klavíri.

Myslím si, že už mám dosť rokov na to, aby som si uvedomil, čo je v mojom živote podstatné. Ale stáva sa mi, že si niekedy  prehodím priority, ale našťastie je pri mne niekto, kto ma položí späť na rovnú zem. Viem, kde je moje miesto a s niektorými snami som sa prirodzene a dobrovoľne rozlúčil.
Prečo teda píšem o tomto videu? Preto že mi ukázalo ešte jednu vec, ktorá by na prvý pohľad mohla zostať skrytá. Ukázalo mi, že nikdy nie je neskoro naučiť sa niečo nové, znova mi pripomenulo, že nie je dobré zostať stáť na jednom mieste a vždy je dôležité  naučiť sa robiť veci aj keď len o kúsoček lepšie, ako sme ich robili doteraz. Pripomenulo mi, že je dôležité prekonať pomocou vlastných síl veci, ktoré sa mi na prvý pohľad zdajú nezdolateľné, ale pomalými krokmi sa dajú prekonať aj veľké vzdialenosti.
A kde sú tie krásne veci, ktoré sa dajú zažiť iba vtedy, keď precestujete pol zemegule? Niekedy toto všetko, o čom som písal v úvode vynahradí úsmev syna a bozk od ženy, keď sa ráno zobudíte. A že väčšinou je oveľa dôležitejšie zostať tam, kde vás naozaj potrebujú.

Posted by: Luboš Rácz

7 komentárov

  • Laci píše:

    Lubos, ked ti zivot zahata jednu cestu, ukaze ti druhu.

  • Franky píše:

    Uz dva dni sa mi hlavou premietaju tieto iste myslienky. Od kedy som videl to video, rozmyslam ako to urobit, aby som zase niekam mohol cestovat.
    No viem, ze nikdo z nas si nemozme dovolit nechat vsetko tak, odist z prace a ist spoznavat,objavovat.
    Takze jedine co ma napada…. mali by sme to spojit a vymysliet nejaku “pracovnu cestu” !?!

  • Luboš píše:

    Laci, presne tak to je… mne ju uz ukazal a verim, ze ak sa tak este par krat stane, vzdy ju uvidim…

    Franky, ja len tak poskromne, najblizsie Berlin Barconvent… 10-11. oktober, budem rad, ak sa pridas!

  • Yan píše:

    toto nebude ani náhodou blog o Stanovi, že? :))

  • Luboš píše:

    Blog urcite nie… aj ked nevylucujem, ze ho par krat spomeniem, Stan je inspiracia sama o sebe…

    • Tomas Callo píše:

      Hej, je ťažké sedieť doma na zadku a riešiť každodennú rutinu, keď možnosti sú priamo pred nami… Ľuboš, pekne napísané, v Berlíne sa vidíme. Tuším toho roku zažije slovenskú inváziu 🙂

  • Post your comments