Latest Posts

Určite už veľa z vás jedlo v jedálenskom vozni. Tí, čo cestujú častejšie, iste zaznamenali ich rozdielnu kvalitu na jednotlivých spojoch na trase Bratislava – Praha.

Ja som dnes nestihol ten ranný o 8mej, tak som mal šťastie na rýchlik Hungaria. Čašník, vekovo tak do 30ky, chodí hore dole, všetko nosí v rukách, plato sa použiť nedá, lebo tento vlak sa stále hýbe, tak že zvládne zobrať maximálne dve fľaškové pivá s dvomi pohármi na jeden krát. Nachodí sa veru dosť.
Chalanisko nepozdraví, bez slova podá vyjazdnený lístok, vyberiem narýchlo Hemendex, ktorý musí nahradiť Gulašsuppe, lebo raňajky už nepredávajú. Tak aspoň k tomu čaj pre raňajkový pocit. Gulašsuppe horúca, že som si opálil hubu a ja teda znesiem, lebo nedeľnú polievku  začínam jesť v našej rodine vždy prvý.
To ale nebol dôvod, prečo som začal písať o tomto pohostinstve, lebo myslím, že som už niečom podobnom písal a aj keby nie, nízka úroveň jedálenských vozňov je taká obohraná vec, že sa neoplatí nad tým strácať čas a drať si prsty na klávesnici.
Dôvodom bol taký Číňanko, čo si sadol s kamarátom k vedlajšiemu stolu. V jednej ruke telefón s hrou, ktorú ovládal jedným prstom, druhá ruka mu hneď od momentu kedy sa posadil, vystrelila hore ako nabiflenému prvákovi.
Poviem vám, neznášam to. Neznášam ľudí, čo mávajú na čašníka jak volakedy v sprievode na prvého mája pred tribúnou na Husáka. Dá sa tomu predísť, že ho zaregistrujete v tej istej sekunde ako on vás a kývnete mu. Tento čašník nebol ten typ a vagón bol naozaj plný, tak že nemohol mať prehlľad. Ruka Číňana hodnú chvíľu hore. Už ho možno aj bolela, ale nevzdával sa. Držal. Čašník  nakoniec tento súboj prehral, mal cestu okolo, tak ho zaregistroval.

Ak nechcete byť Číňanom v reštauračnom vozni, počkajte si radšej na to, pokiaľ sa čašníkova hlava otočí vašim smerom a vtedy vystreľte ruku. Robte to ale v prípade, ak sa naozaj do troch-štyroch minút u vás nikto neobjaví, alebo vám aspoň kývnutím nedá najavo, že o vás vie. Ruku nemusíte zdvíhať celú ako v škole. Stačí jemné pokývnutie na znak toho, že by ste už rád s ním prišli do osobného kontaktu.
A vy, čašníci. Viem, že je to niekedy náročné udržiavať si kontakt s celým rajónom, najmä, keď sa vám to nahrnie všetko naraz. Ale pozorujem, že niektorí s tým máte problém aj keď máte rajón takmer prázdny. Skúste mať zdvihnutú hlavu keď kráčate, otáčajte ju smerom doprava a doľava, a hlavne pozerajte, aby ste vedeli, čo sa vám na rajóne deje.  Podmienkou však je, aby mozog bol naplno spojený s tým, čo oči vidia. Ušetrí vám to veľa času, veľa krokov a aj nervov z podobných hostí, ako bol mladý Číňan závislý na telefóne.

Ozaj, Foto hore je len ilustračné, týmto vlakom som necestoval. Tento spájal v rokoch 1902 až 19027
New York s Chicagom a podľa Wikipedie bol inšpiráciou pre istého britského barmana menom C.A. Tuck, ktorý vytvoril  na jeho počesť rovnomenný drink, publikovaný v r. 1937 v Café Royal Cocktail Book.
Nájdite si ho. Je fakto dobrý.

Posted by: Luboš Rácz

Keď sa doma niekedy nudíte, ležíte na gauči a prepínate kanály na televízore, skúste sa pozrieť aj na Stv 2. Priznám sa, že som ho dlhé roky ignoroval a považoval ho za nudný. Postupom času však spolu s programom Čt2 dokáže byť pre mňa niekedy veľmi obohacujúci. Minule, miesto farmy, som tam narazil na dokument o našom štamgastovi prvej hodiny, ktorý bol ocenený Krištáľovým krídlom za architektúru.
Včera poobede dávali dokument o uznávanom majstrovi Aikida Štefanovi Kurillovi. Ten sa okrem iného učil od tých najvyšších japonských autorít v tomto bojovom umení. Ak sa chcete dozvedieť viac, kliknite na meno vyššie a dozviete sa, akého rešpektovaného človeka máme tu na Slovensku.
Samozrejme mi to pripomenulo našich barových senseiov, ktorí ovplyvnili už takmer dve barové generácie na svete a ukázali smerom na Japonsko a ich štýl pohostinnosti a barmanskej techniky.Pán Kurilla po skúsenostiach z Japonska okrem iného hovorí:

„Rozdiel medzi japonským a európskym tréningom aikida je, že v Japonsku sa snaží žiak od učiteľa podchytiť, odpozerať a naučiť sa čo najviac. V Európe sa viac snaží učiteľ, ako žiak.“

Myslím, že pán Kurrila presne trafil pointu toho, čo sa u nás deje a prečo zostávame priemerný. Presne o tom to je. Len to, že sa budete chcieť niečo sami naučiť, budete hladní po vedomostiach a zručnostiach, budete neustále trénovať a zlepšovať sa, iba vtedy budete naozaj dobrí. Nečakajte že niekto príde za vami a bude robiť veci iba preto, aby vás motivoval. Vy musíte byť ten motor. Pozerajte sa okolo seba s otvorenými očami. Robte niečo navyše ako robia ostatní. A verte, že sa k tomu dostaví aj tá najsladšia motivácia, ktorú vám ten váš šéf s radosťou dá. Peniaze. Prídu. Budú. Sú. Tí najlepší, ktorí sa dokážu sami v živote motivovať dostanú vždy zaplatené viac, preto že sa postupne sami stávajú vzormi, cennými a cenenými pracovníkmi.
Toto je cesta, preto že čas, keď vás stále niekto držal a viedol za ručičku je už dávno preč a vy sa musíte postarať sami o seba. Čím skôr to pochopíte, tým skôr sa dostavia prvé výsledky. Nezostávajte priemerní v každej jednej činnosti, ktorú robíte. A je úplne jedno, či to je len práca v barbacku, či umývate toalety. Tam sa vaša cesta iba začína.

Posted by: Luboš Rácz
Foto zdroj: www.aiki.sk

Čítam v Denníku N článok o voľbách v Bavorsku, ktoré prebehli minulý víkend. Pre tých, ktorí ma poznajú, vedia, že ma Bavorsko a Mníchov z rôznych príčin zaujíma.
Píšu, že strana CSU, ktorá mala pred voľbami absolútnu väčšinu v bavorskom parlamente ju po týchto voľbách stratila.
„Koalíciu bude síce CSU skladať ako najsilnejšia strana, ale už nie s absolútnou väčšinou a určite nie bez vyvodenia zodpovednosti na najvyšších miestach pre zlý výsledok.“ píše sa v Denníku.
Tak som sa pozastavil nad tým, ako sa vyvodzovala zodpovednosť, keď naša vládnuca strana stratila absolútnu väčšinu. Žiadnu, preto že nemala náhradu za hlavu. Nemá ju ani teraz, keď sa síce vymenil premiér, ale v normálnej krajine by ten človek, čo toto dovolil už dávno stratil pozíciu nie len v strane, ale aj v politike.
Tak mi to pripomenulo fungovanie nášho biznisu. Tiež často musíme zamestnávať ľudí, ktorých sme sa mali už dávno zbaviť. Ale nemáme miesto istotu, že miesto nich príde lepší. Dokonca máme ešte väčší problém. Stáva sa nám, že už dopredu vieme, že potrebujeme lepšieho človeka ako toho, ktorého práve prijímame, ale dáme mu šancu napriek tomu, že vieme, že na to nemá. A po mesiaci sa v tom utvrdíme, ale musíme pokračovať s tým, čo máme. A to je najväčší dôvod, prečo sa síce môžme snažiť patriť k tým najlepším, ale v skutočnosti, v tom lepšom prípade, zostávame lepším priemerom a nikdy nebudeme patriť medzi najlepších aj napriek tomu, že na to niektorí z nás majú.

Posted by: Luboš Rácz