BRAVO PÁN MINISTER!

Podnetom na tému tohto článku bola správa, ktorú som pred pár dňami zachytil v rádiu.  Nový minister školstva, pán Čaplovič plánuje prepojiť odborné školstvo s reálnym pracovným trhom. Tomuto zámeru sa dá jedine zatlieskať. Bravo a Konečne!!!

Ako som sa však hlbšie začítal do publikovaného rozhovoru, ktorý vyšiel v novinácho pár dní neskôr, minister sa bude sústreďovať na také oblasti, v ktorých môže byť Slovensko úspešné. Automobilový priemysel, zelené technológie, informačné technológie a podobne. Držím pánovi ľavicovému ministrovi palce. Naša krajina naozaj zúfalo potrebuje kvalitných mladých ľudí, ktorých škola kvalitne pripraví na to, čo ich bude čakať reálne v praxi.
Mnohí učitelia na našich odborných školách si hovoria, že sa to už aj tak deje. Žiaci hotelových a učňovských škôl majú počas školského roka presne určený počet hodín, koľko musí žiak odpracovať.
Keď som pôsobil v nitrianskom Paladiu, spolupracoval som s miestnou hotelovou a aj učňovskou školou.
Hotelová škola mi každý druhý týždeň poslala vždy nových študentov, ktorí boli vystriedaní práve v čase, keď sa ako-tak začali v podniku rozkukávať. Väčšina z nich počas prvých dní najradšej podopierala dvere v prechode do barbacku a najkrajšia časť ich pracovného dňa bola obedová pauza. S radosťou prášili o druhej domov venovať sa vážnejším povinnostiam primeraných veku. Samozrejme, našli sa aj mladí, ktorí prejavili záujem a chodievali na brigády nie len kôli zárobku, ale aj s cieľom sa niečo naučiť. Dali najavo, že sú radi, že dostali príležitosť. Takých však bolo veľmi málo.
O trošku lepšie sa mi spolupracovalo s učňovskou školou. Tá mala systém nadstavený tak, že žiak bol pridelený do prevádzky na celý rok a striedal sa každý druhý týždeň zo žiakom z nižšieho ročníka. Tu bola perspektíva, že si vychovám nejakého dobrého čašníka predsa len o trošku väčšia. Našli sa medzi nimi šikovní, ale aj takí, ktorých som musel po týždni vymeniť… Aj keď sa ma ich majsterka pýtala na dôvody, nemohla urobiť nič, iba preradiť žiaka na inú prevádzku. Mohla si do notesa niečo poznamenať, maximálne dať nejakú tú päťku, ale to je asi tak všetko. Majsterky aj učiteľky sa často sťažovali na nezáujem nie len samotných žiakov o obor, ale aj nezáujem ich rodičov o to, čo jeho dieťa vlastne v škole robí…
Dávam ministrovi za pravdu. Naše odborné školstvo chrlí množstvo absolventov, ktorí nenájdu uplatnenie vo svojom obore. Keď sa však v Nitre pozerám na prevádzky, kde títo žiaci pracujú, tak sa tomu ani nečudujem. Kto by mal chuť pracovať v obore, keď ich tri roky učia iba roznášať jedlá, ktoré sa predávajú za tri Eurá? Keď pracujú v priemerných prevádzkach, kde hlavným biznisom je predať denné menu?
O tomto som však už niekde písal. Problematiku školstva pekne rozoberá aj tento článok na Barových Novinách. Tu je jasne vidieť, že celé naše školstvo zúfalo potrebuje odborníkov, ktorý by študentov nadchli pre povolanie, a čo je najdôležitejšie, reálne im ukázali a učili ich to, čo ich naozaj v praxi čaká a ako môžu práve oni prispieť k zvýšeniu kvality celého segmentu / v našom prípade gastronomického/.
Žijeme však v začarovanom kruhu. Ako definovať tohto odborníka, ktorý ich má učiť? Má mať titul Barman roka? Alebo má byť prezident asociácie? Alebo učiteľ, ktorý už učí 30 rokov to isté, ale pred tým pracoval ako uznávaný vrchný čašník v medzinárodnom hoteli? Alebo to má byť barman, ktorý denne pracuje za barovým pultom? Má byť z prestížneho baru? A ktorý bar je ten prestížny? Podľa koho? Podľa prezidenta Skba, alebo podľa Barmagazinu?
Myslím si, že  tí, ktorí sa v prvom rade potrebujú niečo naučiť sú učitelia študentov. Oni sú tí, ktorí nesú zodpovednosť za to, koho si pustia na školu, aby im robil barmanské, či baristické kurzy. Keď si oni myslia, že prezident asociácie je ten najsprávnejší človek, ktorý im dokáže dať to najlepšie čo dnešná nápojová gastronómia ponúka, tak sa naozaj úroveň absolventa nezvýši. Jednoducho tento smer je už zastaralý a nepoužiteľný.
Tiež si myslím, že sú to práve učitelia, ktorí vyberajú pre svojich študentov miesta praxe. Ak sa nesnažia dostať svoje deti do tých najlepších prevádzok v meste, ak sa nesnažia vytvoriť pre tieto podniky čo najlepšie podmienky, tak deti budú stále vynášať denné menu a budú sa tešiť, keď si vyzlečú tú špatnú, zastaranú uniformu a prezlečú sa do svojho trendy pohodlného oblečenia…
Učitelia odborných predmetov sú tí, ktorí by mali mať aktuálny prehľad, čo sa v ich odbore deje.  Aj oni by mali chodiť na prednášky, či profi súťaže a tam sa stretávať s naozajstnými odborníkmi. Mali by sa snažiť o to, aby vedeli, kto je Lorincz, či Winchester. Aby vedeli, v čom spočíva kvalita práce týchto ľudí a im podobných. Aby sami vedeli, aký je rozdiel v prístupe k poduktu napríklad v pálenici Jelšovce a spoločnosti GAS familia, či Old Herold. Aby pochopili, že aj oni sami sa majú stále čo učiť…

Tak že, pán minister, spojiť školy s reálnou praxou nestačí. Treba sa nad tým zamyslieť oveľa hlbšie. Ja pár nápadov už mám…