ČLÁNOK O TOALETE…

Škrabem sa tak na hlave a váham. Teda som nerozhodný, či načať túto tému, alebo nie. Ale ako vidíte, načínam.
Až čil ma napalla jenna vec, jak ju načať. Pekne po nitránsky, lebo víš, apinko, táto vec je taká, jak by som to povedav… No taká delikátna. Dokonca, víš, až taká intímna! Sťem ti vyprávať o záchodoch. Ňé o tých meských, keré sú ani v Nitre poráňne neni, ale o tých naších, keré též jak keby ani poránne neboli.
No ale ja ti najprv musím vysvetliť situáciu, aby si to celé pochopev.
Keď som zebrav do prenájmu tento bar, tak to vlastne ani bar nebov. Bola to kopírka. Jenna velká kopíruvacá místnosť, kde chodili na záchod asi iba štyrá luďá. Zamestnanci a asi aj majitel, nevím… Určite ale vím, že žánny zákazníci tam nechodili uspokojuvať svoje ludské potreby. Lebo, čo si budeme tu vyprávať, vyprázdniť sa je velice ludské a robá to šecci. Bohatý, či chudobný, ale aj taký, čo dójde na drink, alebo si dójde dať okopíruvať maturitné vysvečení. Akurát že ten to robí doma. Alebo v robote, též ti to nepovím až tak presne. Ten, čo dójde k nám na drink, či na kávu, tak takému sa móže stať, že to na neho príde aj u nás. A je úplne jenno, či musí dať jennotku, alebo dvojku. Aby si ma pochopev. Jennotku robí chlap po stojáčky a dvojku po seďáčky. Ňékedy móže aj tú jennotku dať po seďáčky, ale to len keď ho bolá nohy a sťe si oddýchnuť, alebo… no já ňevím, je to jenno a ani to nesťem nejako rozebírať tuto. Dokonca já nesťem vyprávať ani o tých chlapoch. Víš, čil, keby si ma viďev, tak sa zas škrábem, lebo mi to je také nepríjemné. Tak ti to povím potichu. Já ti volačo povím o tých ženách… Ale nevyprávaj to ďalej, lebo sťem byť diskrétny. Teda ňé, že by som ich pozoruvav, alebo volačo také, to ňé. Len asi jak si si už všimov, tak máme problém len na ženských záchodoch.
No ale ešte som nedokončev tú prvú časť, aby si to pochopev. No tak týto naše záchody sú dole pod zemu. Teda idú tam schody, aby si ma rozumev. Máme dole dvoje dvere a tam sú ženské záchody, teda dve mise, toalety jako. No a za tymi misámi je taká skrinka, kerá mele ten odpad, čo jako človek vylúči a keď spláchne, tak sa tam zapne v tej skrinke  motor, kerý roztočí sekačku a potom sa to čerpallom vytlačí hore do kanála. Ono sa to čerpallo za ten deň aj narobí jak taký kóň. A tá vrtula, to ani nehovorím. Tá sa dosť jako točí a seká. Ona ale je jako výkonná a vydrži. ALE. Vydrží iba potál, jak tam človek hodí iba to, čo má. Povím ti to narovinu. Keď tam je iba to, čo z neho vypanne alebo teda volakedy aj vyleje a iba ten náš papír, tak s tým vóbec nemá žánny problém, aj keby tam došlo sto žén. Ale keď tá žena tam hodí /no, zas sa škrábem/ vložku, alebo tampón, tak ti povím, že je to dosť velký problém. Predstav si to, že ona chuďátko neví posekať hrubý papír. Ani vložku. Ani tampón, ani handru a ani šprcák. Ňé. Ňeví. A já vóbec nepochopím, jak si voláka žena móže mysleť, že on to ví. Toto mi ty čil vysvetli. Hádžeš ty doma vložky do záchoda? Alebo tampóny? Já vím, že ňehádžeš, lebo to nepotrebuješ. Tak sa ibaj opýtať tvojej ženy, či to ona hádže. Jedine, keby ti sťela dať robotu, jako že ležíš na gauči, víš, fajnovo si drímeš po obede a ona na teba kričí, že rýchle sem poď, ze záchoda vyteká voda! Kričí na teba hystericky, že sa zapchav záchod a že jako to čil ty rychlo musíš opraviť! Keď potom sa dozvíš, že tam volačo hodila, tak ťa asi napaňne, že asi volačo proti tebe má. Možno že na teba žárli, alebo nevím čo. Chlap volakedy tým ženám nerozumí.
No ale aby som sa vráťev k nášmu baru.
Bolo to jeden uterek, mali sme dosť roboty, já som robev ešte s mojim barmanom Maťom. To je ten vysoký, chudý, víš, taký milý. Mali sme za barom celkom bordel, lebo to tak býva, keď máš vela roboty a nemáš nikoho, do ti to umyje, tak to musíš v pazúroch umývať sám. Tedy zme ani myčku nemali. Čil máme. No a tak sa pustíme do toho upratuváňá, v bare už nikdo nebov a Maťo išov ešte dole na záchod. Dójde preplašený, že dole sú zaplavené celé záchody a že voda vyťeká až ven na chodbu za té sivé dvere. No to ťa šlak móže trafiť, keď si narobený jak kóň, obsluhuješ s úsmevom hostí hodinu po záverečnej, ideš upratuvať, čo dvom trvá ďalšú hodinu a potom ešte si pridáš ďalšú hodinu na vytretí tolkej vody. Povím ti, že to bolo 100 litrov. Minimálne.
Potom sa nám stalo, že pátek večer, víš najvác roboty a dójde baba, že jako “tečú vám záchody”. Nevíš ďe ti hlava stojí, ale musíš dať latexové rukavice na ruky, chvílečku si aj myslíš o sebe, že si chirurg, ale dójdeš na ten hajzel a hneď víš, že si neni. Neprajem nikomu rozeberať ten drtič s tým čerpallom. Mám ti to tu opisuvať? Asi ňé, povím ti to volakedy potom.
No, jenného dňa sa stalo, že ten motor chuďák zhorev. Nehýbav sa a nedav sa ani opraviť. Cena nového skoro 300 evri. No, peňazí vela ňeni, potrebuvali sme tú myčku a iné veci, povedav som si, že funguje ešte jeden, tak teda dočkám, dokedy budú lóve. Ten druhý našťastí nezhorev, ale povím ti, že ho moji chlapci rozeberali a čistili aspon desať rázy. Minimálne. Hovorá, že to patrí k ich robote, ale povím ti, že som im za to vďačný. Robev som to pár rázy aj já, ale oni častejší. No a víš čo sa raz stalo? No voláka žena tam hodila tampón. Už som si myslev, že som na to došóv. Že tým ženám sa asi nesťe špiniť ruky, lebo koš na takéto veci tam majú, tak to asi vytláčajú ze seba rovno do záchoda. Moja žena sa na tom smála celý deň, že jaký som sprostý, že sa to nedá, a že aj gynekologička, jej kamarádka sa též smála. No čo ti povím, bov som za debila. Ale povedz mi ty, že jako je to možné. No ale víš čo sa stalo? No tak tá šnúrka z toho tampóna sa ti omotala pod tú vrtulu. Asi mi nebudeš veriť, ale zamotala sa tak, že tá vrtula sa nemohla pohnúť. No a čo robev chuďák ten motor? No sťev tú vrtulu naštartuvať, zapínav sa furt jak taký bujak, až sa chuďák spálev. Naštasťí bov ve vode, tak jako záchody nezhoreli, ale zdochov.
Tak pekne ženy museli chvílu chodiť na spoločný záchod z mužma.
No, povím ti, kúpiť dva nové čerpallá neni vóbec lahké. Investícia okolo 800 Evri, aj z robotu, lebo to museli zasekať do steny. Kúpev som teda nové, síce výkonnejšé s takú poistku, ale též to neni terminátor! Též, keď tam hodíš čokolvek, okrem nášho papíra a ludskej hmoty, tak to zastane a nebude robiť a voda bude vytekať a potom to chlapci, alebo já musíme čisťiť. No neni to nič príjemné, jak som ti už hovorev.
Neská nám ich namontuvali. Od poóbeďá máme šetky tri záchody aj s pisoárom zase volné a čisté. Dav som tam takéto nápisy šade, jak vidíš dole. Ale očúvaj ma sem! Došóv som večer do roboty, skontrolujem hajzle a víš čo som našov na ženskom záchode? Velký hrubý papír, bov to voláky obrúsek asi 50×50 centimetrov, taký hrubý, že ho na prvý raz ani nespláchlo! Našťastí, lebo som tam došóv, a zachráňev som ho. Ňé ten papír. Ten záchod. A svoje peňáze. Lebo keby došla voláka žena, určite by ho z ruku nevyťáhla. Určite by tam volačo ešte pridala a to by už ten chuďák asi neprežev. Darmo je v záruke… Mňa už čil napallo, že či mi to volado nerobí naschvál. Alebo že by bov volado až taký sprostý?
Naozaj milujem svojich hostí. Každého jenného. Cením si ich a rešpektujem. A teším sa, že k nám choďá. Ženy, aj muži. Ale volakeré veci jennoducho nepochopím.
Apinko, myslíš si, že toto pomóže?

Posted by: Luboš Rácz