Posted by Luboš on 9th august 2014

NEBERTE NÁM RADOSŤ…

Som nasraný. A to dosť. Už ma vážne hnevá pohľad na našu profesiu, pohľad nie len ľudí, ktorí si myslia, že ju môžu hocikedy vykonávať, teda tých, ktorí chcú pracovať ako čašníci, ale z časti aj pohľad hostí, ktorí si prídu sadnúť do kaviarne, či baru. Nie všetci. Iba niektorí. Možno to vyplýva z toho, že sa s tým z času na čas stretávam aj u nás a poriadne mi to lezie na nervy. Snažím sa byť dobrý. Dobrý vo všetkom, čo robím. Mať dobrý, kvalitný produkt, porovnateľný s podobnými konceptami vo svetových metropolách, dobrú atmosféru, muziku a k tomu servis, ktorý nie len že splní očakávania, ale ich aj predčí. Samozarejme, nie všetko je vždy ideálne a tak, ako v každej prevádzke, aj tej našej mávame aj slabšie chvíľky. Niekedy to vyzerá ako problém náš, teda čašníka, ale v skutočnosti je to problém hosťa. Na druhej strane je tak isto dosť prípadov, keď je to presne naopak. Preto že mi táto téma dosť leží na srdci, rozhodol som sa nahlas pozrieť na obe strany a skúsil sa nad tým zamyslieť.

fotkaPred pár dňami sa mi stala taká príhoda. Mal som na terase pracovné stretnutie. Rád sedávam práve tam, kde je najviac ľudí, aby som videl, ako si počína servis, či sa snaží robiť maximum tak, ako sme sa dohodli.
Prichádza jeden  štamgast s priateľkou. Takmer hneď ako sa posadia vstáva a ide si objednať do vnútra. Nie je zvyknutý počkať. Chce mať všetko hneď a čo najrýchlejšie. Inak nadáva na pomalý servis. Je mu jedno, že prišiel nejaký stôl pred ním a tí čakajú na vybavenie svojej objednávky. Nie je to jeho vina. Je proste taký. Problém je, keď servis, ako vyjde na terasu nenesie objednávku hneď jemu, ale k inému stolu. Servis je v strese, hneď sa chce otočiť pre jeho objednávku, lebo už je medzičasom pripravená, ale nezbadá, že na konci terasy prišli ďalší dvaja štamgasti, ktorí už netrpezlivo počas prvej minúty čakajú, kedy servis príde. Vidia, že sa servis otočil a neprišiel hneď za nimi, tak jeden je už na nohách a krúti neveriacky hlavou, že si ich servis vôbec nevšimol. Čakacia doba doteraz tri minúty a niekoľko sekúnd.
Podľa manažérskych príručiek som sa začal učiť neriešiť konfliktné situácie hneď. Nevyrábať zbytočný stres. Ale už som nevydržal, zakýval hosťovi, „že to idem vybaviť“. Mnohí z nás si môžu povedať, že hosť je ten zlý, že nevie chvíľočku počkať. Áno nevie. Tento hosť nevie čakať. To mi až tak nevadí, aj keď si myslím o tom svoje. Ale čo stačilo urobiť? Ako sa tomuto dalo predísť? Veľmi, veľmi jednoducho. Servis by však musel byť tak profesionálne zdatný, že okrem toho stolu, ktorému niečo priniesol a toho stolu, ktorý čakal na svoju objednávku, presne v tom momente, ako sa otáčal a chcel odísť z terasy pre ňu, si mal pohľadom skontrolovať rajón, zaregistrovať dvoch nových hostí, ktorí ju prenasledovali pohľadom, zakývať im a ukázať, že za minútku príde. Toto bol celý problém.
Niekedy sa však nedá vyhoveť každému. Z času na čas sa nájde niekto nespokojný, komu nebude vyhovovať koncept, produkt, servis, alebo cena. Samozreme s tým dokážem žiť. Problém je, že v poslednom čase počúvam, že nám to dlho trvá. Že sa s tým moc hráme, že to má ísť rýchlo. Že káva má byť hneď, veď tá netrvá dlho a aj fľašu minerálky otvorím hneď, tak nechápe, čo to môže tak dlho trvať. Počúvam to. Nenechávam sa tým odradiť, ani to neignorujem, ale nerobím z toho „bordel“ medzi personálom. Snažím sa nájsť chyby. V prvom rade u seba. Viem, že káva sa vyrobí za chvíľu. 10 káv za 10 krát takú chvíľku. Niektoré veci mením, niektoré nedokážem.
Samozrejme že chcem predať čo najviac. Tržba je dôležitá, je naším benzínom, ktorý nás posúva dopredu. Palivo, ktoré dovolí ďalšie investície na skvalitnenie služby, alebo opravu záchodov. Dovolí aj lepšie zarobiť personálu, aby bol verný a nemenil svoje miesta. A aby svoju spokojnosť s týmto pracovným miestom pociťoval hlavne hosť.
Väčšina našich hostí oceňuje, že si nájdeme čas na úsmev, čas na to, aby sme poradili pri výbere drinku, oceňujú, že si platia za poctivú kvalitu. Veď pre to k nám chodia. Časť z nich si 10-12 minút na tie drinky počká. Zvyšnej časti sa tých 12 minút zdá ako 20 a sú ofučaní, že to trvá dlho. Žiada sa mi povedať „daj si GinTonic, ten je hneď“. Niekedy to však môže reálne trvať aj dlhšie ako 15 minút. Napríklad, keď sa všetci v Nitre dohodnú, že idú o deviatej večer von, tak proste idú von. Všetci naraz, ako keby dostali hromadné pozvánky cez modrú sieť do všetkých podnikov. Bar sa naplní behom chvíle a vtedy skúste hneď obslúžiť a vydať také množstvo drinkov. V požadovanej kvalite, na ktorú je hosť zvyknutý. Z tej sa nezľavuje. Alebo by vážený hosť chcel piť zle pripravený drink? Nechcel. Ak áno, má možnosť to povedať pri objednávke. Treba povedať, že to chcete rýchlo, ale nevyberajte si. Vyberieme vám my a pite čo chceme my. To sa dá rýchlo…  Kto to kedy ale videl, aby bar dával svojim hosťom nejaké podmienky a príkazy. Takto by ho rýchlo stratil a takto to jednoducho nefunguje.
Tak že našou filozofiou stále zostáva, že hľadáme chyby vo vlastných radoch. Že my sme tí, čo nevieme. Hosť vedieť nemusí. My áno. Hosť si môže povedať, že máme mať viac personálu. Áno, zaiste. Ale na koľko hodín denne? A ktorú hodinu? Kedy hostia prídu? Piatok o ôsmej, alebo o deviatej, alebo nebodaj neprídu vôbec? Kde nájdete človeka na gumičke, ktorý si dá zaplatiť iba prácu a nie toľko, koľko hodín v tej práci strávi? A koľko vlastne tých zamestnancov by mala mať kaviareň na trvalý pracovný pomer a platiť za ne odvody? 10? 20? Môže, samozrejme že áno. Zaplatí to hosť vo zvýšených – rozumej adekvátnych predajných cenách? Cocktail za 9 Eur? Nezaplatí. Áno, hosť chce mať kvalitu. Tú mu vieme dať. Ale sú žiaľ niekedy chvíle, keď mu ju nedokážeme dať dostatnočne rýchlo. A to nás neskutočne mrzí. Preto že si hosťa vážime a vážime si aj jeho peniaze.
Aj keď… v Záhire máme /všetci/ v poslednom období zvláštny pocit. Ako keby k nám začala chodiť iný druh hostí, na akí sme zvyknutí. Teraz si môžte povedať, že je to „donebavolajúcatrúfalosť“ vyberať si hostí, alebo ich nejako rozlišovať podľa druhu. Svojim spôsobom ani nie. Bar si sám o sebe hostí podvedome vyberá. Na hostí pôsobí to, ako je zariadený, aké má ceny, aké služby ponúka. Jeden je pre študentov, ďalší pre opilcov, alebo bezdomovcov, ďalší pre ľudí s dobrým vkusom. Môžem povedať, že presne dva roky si nás naši hostia hľadali a my sme si našli ich. Našim prístupom a produktami sme si ich získali a oni si získali nás. Teraz, ako sme rozšírili počet miest na terase sa /našťastie/ zvýšil aj počet našich hostí. Veď preto sme to robili. Musím však nahlas povedať, že u nás práve v tomto období panuje akýsi nepokoj. Po prvý krát počúvam od mojich chalanov v zákulisí negatívne názory na hostí. Našťastie iba na niektorých a bez výnimky na takých, ktorých nepoznajú. Nemalo by to byť, ale môžte mi veriť, že to vie dokonale znechutiť prácu, ku ktorej sa snažíme pristupovať maximálne profesionálne. Veľmi dobre to vystihol kolega, ktorý hovorí, že ak by nás niekto hodnotil nejakými hviezdičkami, tak by sme za posledné dva týždne dostali dve dole.
Taký hosť, ktorý príde a vyloží si nohy na stôl dokáže znechutiť nie len čašníka, ale aj ostatných našich hostí. Ďalší tiež, ktorý vykrikuje na celú terasu, že prečo espresso so sambuccou stojí 3 Eurá, keď v Taliansku stojí 1,50! No a? Každý má vlastnú cenotvorbu a keď sa ti to nepáči, tak si to jednoducho neobjednaj! Alebo zaplať za Coca Colu 3,50 namiesto 1,80, lebo v Taliansku to toľko stojí… Ďalší svoje priania vyslovuje zásadne po jednom a vždy v momente, keď mu čašník donesie to, čo si objednal. Takíto hostia nám berú radosť obsluhovať…

V zásade by som toto mohol nechať pekne pod pokrievkou v našej kuchyni a neriešiť to. Len sa mi zdá, že je toho naozaj už dosť a začali k nám na terasu chodiť hostia, ktorí k nám jednoducho nepasujú. Problém je, že títo hostia nebudú spokojní nikdy a čo je horšie, že svoju nespokojnosť budú ohlasovať všade, kde ich budú chcieť počúvať.

No a personál. To je kapitola sama o sebe. Nemám na mysli teraz ten náš, aj keď samozrejme nemám ilúzie, že sa u nás podobné chyby nedejú. Predstavte si, že do kaviarne príde hosť. Sadne si na terasu a čaká. Čašník je práve vnútri, a aj on čaká, pokiaľ mu barman dokončí drink. Dve minutky. Čašník zanesie objednávku a pred tým, ako si všimne nového hosťa ešte prevezme objednávku od stola, čo prišiel pred ním. Hneď ale ide k hosťovi. Ten poprosí o nápojový lístok. Keď že ho čašník nemá pri sebe, ide do vnútra, natipuje prevzatú objednávku, a rozhodne sa, keď že sa jedná iba o kávu a nealko drink, že počká, pokiaľ mu ju barman pripraví. Medzi tým si nahádže poháre do myčky. Ale hosť čaká vonku. Bez lístka, bez objednávky. Po pár minútach čašník vychádza na terasu, zanesie objednávku a kráča k hosťovi s nápojovým lístkom. Hosť sedí sedem minút a čašník o stihol iba pozdraviť. To je všetko. On za tú dobu už mohol mať na stole drink…
Mnohým čašníkom chýba prax, ktorá by ich naučila rýchlemu a správnemu rozhodovaniu. Mnohí nezaregistrujú, že majú viac hostí ako pred pol hodinou a stále si obsluhujú v tom svojom tempe. Ja som zvyknutý „podradiť“ rýchlosť, pridať, obmedziť komunikáciu a zvýšiť frekvenciu trasy medzi kasou a hosťom. Ak sa podnik naplní, je len veľmi málo času na debaty o tom, aký mal hosť večer.
Keď sa tak pozerám na to, kto všetko si trúfa pracovať v kaviarňach a baroch, tak sa vo mne opäť hromadí ten nepríjemný hnev. Svet je plný mladých dievčat, ktoré si myslia, že prax v „častom styku so zákazníkom“ /to som počul dnes!/  ich predurčuje na to, že už vedia obslúžiť aj zákazníka v bare. Myslia si, že trojmesačná prax v automatovom kasíne ich predurčuje na to, aby mohli pracovať v naozajstnom bare. Je to čistá katastrofa. Kde sú všetci tí hoteláci a vyučení čašníci, ktorí teraz zmaturovali? Nikto nechce robiť profesionálny servis? Nemyslím si, že tí už vedia robiť, ale predsa len majú na to väčšie predpoklady, ako absolventky obchodných akadémií s praxou promotérok nejakého syra v tesku. Chápem, že sú to bytosti inteligentné a verím im, keď mi hovoria, že sa dokážu rýchlo učiť. Učiť kde? U nás? Učiť sa na mojich hosťoch?
Tí prídu k nám a nie sú zvedaví na roztrasenú „servírku“ ktorá nesie tácku obojručne ako keby držala veľký volant. Niekedy mám chuť takýto servis zavolať „taxi“ a nie „slečna, môžem vás poprosiť?“

Prosím, všetci, ktorí chcete pracovať v gastre a v živote ste to nerobili, prestaňte si myslieť, že to je jednoduché. Nie je. Je to kurva ťažký job, ktorý treba ovládať, ktorý sa treba naučiť. A prináša veľa stresu, stojí veľa síl a nervov, vyžaduje si sebakontrolu, zručnosť, poctivosť, zodpovednosť a ešte k tomu schopnosť vcítiť sa do potrieb iných.

Ale aj tak, napriek všetkému milujem túto prácu a som  vždy rád, keď môžem obsluhovať svojich hostí. Tých naozajstných hostí, ktorí sa aj ako hostia vedia chovať…

Posted by: Luboš Rácz

 

14 komentárov

  • Boris píše:

    opäť výstižný článok! nakoľko viem od priateľa pracujúceho s Vami, Ľuboš, že máte veľa práce a príspevky na tomto blogu nevychádzajú každý deň, stále čakám, kedy sa tu niečo nové objaví. A zase, ako pri posledných príspevkoch ste zaťal do živého. Je len málo ľudí v brandži, čo si povedia, že sú dokonalí. Aj tí najlepší sa stále zlepšujú. Pri tomto článku mi prišlo až smutno, ako ste skutočne realisticky poukázal na každodennú situáciu v našom fachu. No a ten opis ,,novokvasených“ čašníkov je úplne dokonalý.
    Čo povedať, doba je taká a my sa len môžeme snažiť obslúžiť svojich hostí v tom najlepšom smere. Raz sme sa dali na tú cestu a treba po nej pokračovať.
    Aj keď som mimo SR, som veľmi rád, že z tieňov podradných reštaurácii a ,,akože“ barov niekdo vytŕča. Veľa štastia vo Vašom úsilí skvalitniť servis a kultúru barov 🙂

  • Lenka píše:

    Veľmi rada by som reagovala na Váš článok, s ktorým sa viac menej stotožňujem. Som absolventkou HA a v tejto oblasti som istý čas aj pracovala resp. z času na čas ešte stále pracujem. Chcem reagovať hlavne na prvú časť článku o tom ako chcú mať hostia hneď po sadnutí svoj drink na stole. NIKDY to nepochopím, ale nikdy. Pretože si myslím, že ten hosť si ide sadnúť do danej prevádzky pre to, aby zrelaxoval, aby si posedel v kruhu svojich blízkych a priateľov. Tak nevie do kelu vydržať na drink keď aj 15 minút? Alebo vari je taký smädný, že ak by sa nenapil do minúty tak by odpadol? Ľudia, uvedomte si už konečne, že čašník nie je Superman a nemá 10 nôh a rúk. Takže ak si idete sadnúť do slušného podniku, tak si na kvalitu počkajte alebo ak sa vám nechce čakať choďte do krčmy, kde na stojáka vypijete jedno pivo, ktoré je načapované hneď. A hlavne sa nehrajte na niečo čo nie ste!

  • Magdaléna píše:

    Som presvedčená o tom, že tajomstvom čašníka/barmana je,že musí milovať svoju prácu. Musí mať rád to čo robí, lebo iba vtedy do toho vie vložiť aj kúsok seba. Najlepšia atmosféra v podniku je tá, ktorú vytvára personál. Aj keď je zlý drink, ale obsluha je milá, vtipná, usmievavá, tak sa zákazník vráti nie kôli drinku, ale kôli obsluhe. Raz som sa stretla v jednom bare s obsluhou, ktorá nás tak bavila, že sme nevedeli odísť, a tringelt sme nechali cez 10e , lebo dat menej nám srdce nedovolilo. Čašník s nami srandoval, mal dobrú náladu, vždy keď išiel okolo stola zavtipkoval, a videli sme že to isté robí aj pri ostatných stoloch. To bola atmosféra na nezaplatenie . Samozrejme nie všetkým hosťom by to vyhovovalo. Keď prídu dvaja páni v oblekoch na dve esspresa a maju plný stôl papierov tak to nie je veľmi vhodné. Ale srdcom čašník vie odhadnúť situáciu, a v rámci možností si myslím, že obsluha stola by nemala byt len o objednaní stola, zramovaní,a následne prinesení účtu. Čašnik by mal do toho vložiť kúsok seba. Venovať sa zákazníkom viac, či už odporučiť nejaký drink, keď si nevedia vybrať. Prípadne ku kávičke ponúknuť nejaký zákusok. Veľa ľudí by si dalo aj koláčiť ku káve, ale keď piamo nevidia vysvietenú vytrínu naplnenú koláčmi, tak si ho neobjednajú, dokonca sa ani nespýtajú, lebo sa boja alebo hanbia. Preto by mal vždy čašník ponúknuť nie len kávičku, alebo nejaký drink, ale aj koláčik, alebo niečo slané prípadne nejake nealko (mineráka/cola/ atd. ) . A to že čašník venuje stolu o 2 minutky viac, šetrí prácu aj jemu. Stáva sa veľa krát že si stôl objedná kávu, čašník ju prinesie. A v tom ho otočia ešte pre minerálku, a keď im prinesie aj tú, tak ho ešte preženú pre koláčik. A vtedy personál už začne byť nervózny, a atmosféra je v čudu. Ak by som to mala celé zhrnúť, tak, myslím že naozastný skúsený čašník telom aj dušou, si vie poradiť s akýmkoľvek zákazníkom. Čašník ktorý už má niečo odžité, je už tak imúnny voči blbým rečiam a podobne, že s usmevom na tváry a s humorom vie uhrať čokoľvek. Preto by mal mať čašník nadovšetko rád svoju prácu ! Mať rád ľudí, podnik v ktorom pracuje ! Keď niekoho táto práca nebaví, tak radšej odídte, lebo to je strata času potom. 🙂

  • My name píše:

    Zdravim,
    Ok v prvom rade, nebudte „nasrany“. C’est la vie. Ste v biznise s ludmi, takze to co sa vam deje ozaj nie je nic nezvycajne. Je uzasna vyhoda (pre vas aj hosti), ze svoj podnik vnimate tak komplexne; celok, ktory ma mnoho mensich koliecok a aby vsetko fungovalo musia vsetky pracovat rovnako dobre. Moj nazor- mate nadpriemerny podnik, kde je vidiet rozdiel v sluzbach aj produkte. No tak ako ste si dal odpoved v clanku, bolo by ocenene zo strany klientov, aby casnicka, ktora je busy s inym/i stolom/ami registrovala novych hosti a pokial je to aspon trochu mozne, ‚obetovala‘ tych 10 sekund a prisla hosta pozdravit a povedat, ze o chvilocku bude pri nich. Host to VZDY oceni a myslim si, ze bude aj o nieco trpezlivejsi. Ved uz vie, ze som tam… Chce to samozrejme velmi dosledny vyber zamestnancov (dat si pozor na charakter, osobnost takym istym dielom ako na prax) a trening/ zaskolenie. Mozete si byt isty, ze si vas hostia vyberaju prave kvoli vasej profesionalite a celkovemu produktu, ktory ponukate. Kvoli tomu, ze vam nie je host celkom ukradnuty; a takych v nitre zase nieje vela. Vsetko dobre prajem.

  • Peter Minarčic píše:

    ahoj Lubos,
    nechcem tu rozvirit hladinu ani nikoho urazit. Na hotelke nas vzdy ucili to zname motto tohto biznisu ktore pan RItz tak nestastne nedomyslel….a to “ Nas host , nas pan“. rad by som iba k tomu dodal ze suhlasim so vsetkym co si tu napisal pretoze je to fakt kurva tazky chlieb ktory so sebou nenesie len tie radostne okamziky…ale kvoli nim to robime. tu kde som teraz, ma naucili samozrejme vazit si hosta ale spravat sa k nemu ako k „panovi“ iba do vtedy kym sa on ako pan chova… ked nema vychovanie, jasne a urcito, vzdy s uctou a respektom ale dame mu najavo kto ho obsluhuje ten mu nesluzi ( ako fackovaci panak, ventil pre jeho zlu naladu, ani ako otrok ) je tu ako jeho rovnocenny spolocnik a partner. povedal by som ze velky rozdiel je v hostoch zo slovenska pretoze prevazna vacsina z nich si nas nevazi beru nas ako menejcenne povolanie len preto ze obsluhujeme inych. taki hostia ked pridu do zahranicia si nedovolia nic povedat a) nevedia tamojsiu rec, b) nie su doma, stracaju pevnu podu pod nohami c) su tak prizemni ze si vedia vybit svoje sklamanie zo zivota len doma… ak k tomu raz dojde, a vratim sa na slovensko, hosta si budem vazit len tolko kolko si bude vazit on mojich zamestancov moju snahu a mna osobne. Je to biznis, biznis ktory casto predava poslednu legalnu drogu na svete, a my sme zodpovedni, velmi za to ako ti hostia dopadnu. Takze je to clanok velmi na zamyslenie pre druhu stranu baru. Lubos tebe len drzim palce a vela dobrych a slusnych hosti.

  • Samuel píše:

    S hosťami je to veľa krát za ťažko. Síce som ešte len študent, pracujem v gastronómií v bare piatky-soboty v noci a cez týždeň zase (cez prázdniny a po škole) v jednej kaviarni. Je to zaujímavé, niekedy (sem-tam) prídu zákazníci, ktorí si radi posedia, prečítajú dennú tlač a počkajú si na svoj drink/kávu/limonádu. Iní prídu a pri čakaní len jednej minúty sú nervózni. Opísali ste to úplne skvele. Ľudia sa predovšetkým musia naučiť relaxovať a nie ešte aj v kaviarni sa ponáhľať.
    Čo sa tých hotelákov týka. Keďže som sám študentom HA, vidím to úplne skvele. Z 30tich spolužiakov baví ich profesia len 10. Aj to neviem, či nepreháňam. Ostatní po opýtaní sa by najradšej prestúpili. Na obchodnú, na gympel. Na HA išli, lebo nevedeli kam chcú ísť, na gymnázium ísť nechceli – zdalo sa im to ťažké a na obchodnú či iný odbor mimo okresné mesto ich nezobrali. HA v týchto časoch produkuje kvantum nových začínajúcich ,,profesionálov“, z ktorých väčšina skončí úplne niekde inde ako v gastronómií. Túto školu berú len akýsi prechod obdobím, kedy si počas voľna v škole môžu privyrobiť prácou v krčmách, reštauráciach či ,,baroch“ (zámerne v úvodzovkách). Hovoria, že pracovať v dobrých podnikoch sa nedá. Neverím tomu. Keď sa chce tak sa dá. Treba byť iniciatívny, treba sa vedieť predať aj keď nemám ten človek žiadne skúsenosti. Ale predovšetkým ho to musí baviť. Ako sa píše v paparazzi bar book ,,za týmto remeslom nesmie človek vidieť hneď peniaze. Ak to bude robiť z lásky, pre svoj dobrý pocit že ho to baví a že ľuďom dopraje kvalitný servis, dostavia sa aj financie. Ale študenti si veľa krát myslia, že za svoju prácu by mali byť ohodnotení manažérskymi platmi. Prečo? Jednoducho zarábajú, aby svoje zarobené peniaze neskôr minuli – prepili v baroch a na diskotékach s priateľmi. Nehovorím, že sa nemajú zabávať ale majú si určite isté hranice. Zobrať výplatu a rozdeliť ju. ,,Tak toto si odložím – dám do banky a toto si zase vyčlením na víkend na zábavu. A odložené peniaze kvalitne zúročiť napríklad vhodiť ich do ďalšieho súkromného štúdia, stáží, kurzov, ktoré ho posunú vyššie a tak posunú vyššie aj jeho platové ohodnotenie.

  • janci píše:

    Gastronomia ako taka je naozaj praca v ktorej sa treba obracat. Mnoho zakaznikov si to ani nikdy neuvedomi, ale to nie je ich starost. Nam ako profesionalom ma hlavne zalezat, aby host dostal co ocakava, hoci niektore jeho poziadavky mozu vyvolat pochybnosti o jeho mentalnej vyspelosti. Zakladom uspechu v tomto fachu bude vzdy usmev, ochota, komunikativnost, tajming a hlavne multitasking. V tedy aj ufrflany host ktory si mysli, ze jeho kavicka uz caka na stole, bude o nieco spokojnejsi. Aby bol casnik, kuchar ci barman profesional a rozumel svojej praci, musi najskor prejst „peklom“ bizi servisu. Preto si myslim, ze je uplne jedno co clovek studoval, alebo co robil. Neda mi Vam polozit otazku preco by sa nemali ucit na vasich hostoch?! Niekde sa to predsa musia naucit. Niekedy je lepsie zobrat cloveka z ulice, ako niekoho prevychovat. A taka mala rada na zaver pre vsetkych. Skuste byt extra privetivy a usmiaty hlavne k nespokojnym zakaznikom. Budete prekvapeny!

    • Luboš píše:

      Janci, mrzi ma, ze tento clanok vyznieva tak, ako keby som to, co pises nevedel 😉 takych clankov, co treba robit, aby bol host spokojny som uz napisal naozaj dost, teraz to chcelo trochu iny ton…

      • janci píše:

        😀 mna zase mrzi, ze moj prispevok vyznieva ako by som nevedel, ze to viete. Vela krat pouzivam rovnaku retoriku.

        • Luboš píše:

          este aby som zodpovedal na tvoju otazku, na ktoru si si vlastne odpovedal sam vo vete pred nou. Preto ze aj my chceme mat profesionalny servis. Samozrejme, ze mame ludi, ktori sa ucia, ktori u nas zacinali takmer od nuly este pocas skoly. Ale dnes si nemozme dovolit servis, ktory nevie drzat v ruke tacku a objednat dva stoly na raz. Az sa naucia zaklady, tak potom to mozu u nas skusit a my ich zacneme ucit. Ale na to, aby sme niekoho ucili zaklady, na to uz mame celkom slusne meno a nechceme si ho pokazit… A je uplne normalne, ked mame na ludi, ktori chcu u nas pracovat nejake poziadavky…A kludne mi tykaj, ked uz som s tykanim zacal ja.

  • soave píše:

    njn k tym neprijemnym hostom. je vidiet, ze nitrianski hrubokrki sa uz rozliezaju vsade.Ale bohuzial Nitra je stale vaic fasonskou dedinou,kde sa tych ludi kazy boji alebo s nimi nechce mat problemy,lebo spolu chodia s prevadzkarom do posilky a jedne pozna druheho a druhy tretieho. Na druhej strane sa mi bohuzial velakrat stalo, ze casnici sa vykecavaju s kamaratmi a nechaju hosta cakat alebo sa nas snazili oklamat lebo moj priatel je Nemec a ked som sa s nim bavila po nemecky,mysleli si to aj o mne a hovorili o nas. A prekvapivo nam zapocitali ine ceny. A stalo sa to v Nitre

    • Luboš píše:

      nie, to vobec… je to o urcitom type hosti a vobec nezalezi na tom, ci ma hruby krk, alebo nie. Prave ze su to casto obycajni ludia, ktori uz raz boli v zahranici a myslia si, ze to, co zazili tam je top a my sa k tomu nikdy nepriblizime, pritom casto je to naopak… ale tento clanok nie je primarne len o hostoch a poukazovanie na nich, aki su, zase je vzdy nutne si uvedomit ich dolezitost.
      Chcel som poukazat aj na servis a trosku vniest svetla do tmy, ktoru maju hostia o nasej praci…

      • Marián píše:

        Napadla ma jedna vec, dokedy sa ešte stále budeme a to myslím všeobecne, celý národ porovnávať so zahraničím? Dokedy si budeme myslieť,že za hranicami je všetko lepšie,všetko kvalitnejšie, že je tam krajší a lepší život? Viem,že vo veľa prípadoch to bohužiaľ tak je,ale určite nie vo všetkom. Prečo by to nemohlo byť aj naopak a nenajdeme si tu niečo kvalitné,pekné a dobré, veď takých vecí, služieb a ľudí je tu predsa dosť. Prestaňme sa už stále obzerať okolo seba a konečne začnime byť hrdí sami na seba a svoje výkony. Nech sa aj na Slovensko aspoň z časti konečne zacne pozerať ako na niečo, čo je kvalitné a čo stále nežije a nerozmýšľa spôsobom spred 25 -tich rokov,že všetko zo západu je naj. ps: Možno téma na článok 🙂 M

  • Post your comments