ZÁHIR

Pýtam sa sám seba, kedy je už načase “verejne” hovoriť o tom, čo práve robím. Nemyslím si, že sú všetci na to zvedaví, ale už sa ma veľa ľudí pýtalo, či je pravda, že v Nitre bude ďalší bar.
Stále si hovorím, že na nejaký marketing  je ešte času dosť.  Ale na druhej strane druhej strane som si vytvoril priestor tu na tomto blogu, kde hovorím o svojich názoroch, má to až prekvapivo pozitívnu odozvu, tak by som bol možno hlúpy, keby som to nevyužil, aj keď v zásade nechcem robiť okolo toho veľkolepú udalosť, lebo tak to naozaj necítim. Radšej vo všetkej skromnosti a potichu otvoriť dvere, pracovať a čakať. To mi je prirodzenejšie, ako kričať, ako to všetko bude úžasné, ako všetkých pozývať na veľkolepú otváraciu párty.  Nie, úžasné to nebude. Bude to predovšetkým tvrdá práca a poctivý boj o zákazníka.
Nie som si celkom istý, či už je ten správny čas, ale v hlave si práve premietam dnešný rozhovor s jedným dobrým známym, tak si hovorím, že to teda hneď aj napíšem:

“Ako sa bude volať tvoj bar?” pýta sa ma do telefónu
“Nó, nebude to bar, bude to kaviareň s barom”, hovorím
“No dobre, a ako sa to teda bude volať?” pýta sa
“Záhir”, opakujem čo najzrozumiteľnejšie
“Ahá, Záhir…sorry, nerozumel som” smeje sa. “To máš odkiaľ?”
“No prvý krát som o tom čítal v jednej knihe, ktorá vo mne zanechala hlboký dojem. Keď som ju dočítal, vedel som, presne, čo je môj Záhir…”
“A čo to znamená?”
“Nó, Záhir je pocit, je to slovo, ktoré vystihuje určitý stav mysle. Môže sa vzťahovať na osobu, udalosť, alebo aj na nejaké miesto, kde si prežil, alebo videl niečo výnimočné, viditeľné, prítomné, ťažko nepovšimnuteľné. Niečo, čo v tebe zanechá taký hlboký dojem, že na to nedokážeš prestať myslieť. Môže to dokonca prerásť až do závislosti
“A chceš aby boli na tom závislí?” pýta sa s ironickou obavou v hlase
“V prenesenom význame áno. Samozrejme, že nie v pravom slova zmysle. Všeobecne je závislosť na čokoľvek braná negatívne. Ja však chcem, aby ľudia nemysleli na nič iné, keď chcú ísť na dobrú kávu, alebo dobrý drink. Aby vedeli, že tu sa im dostane vždy prirodzenej a patričnej pozornosti. Aby cítili že sem patria. To pokladám za dôležité. Aby sa bar, stal ich pozitívnym Záhirom.”
“Aha, dobre to máš vymyslené” dodáva. “Tak čo to teda bude? Bar, alebo kaviareň?”
“Nechcem to jednoznačne definovať, ani mať veľa rečí okolo toho” hovorím. “Bude to veľmi jednoduché, také, aby to nikoho neodrádzalo. To, že tam bude naozaj moc dobrá káva a výborné drinky, o tom ani nebudem rozprávať. Podľa mňa to má byť samozrejmosť. V každom drinku by malo byť cítiť to, čo som sa za vyše 20 rokov naučil. Je mi úplne jedno, či to bude podľa odborníkov najlepší bar, alebo nie. Bar musí byť pre hostí. A jedine tí ti povedia, či si pre nich najlepší, alebo nie. Na ničom inom nezáleží”
“Počkaj, ty nechceš byť najlepší?” hovorí pochybovačne
“Chcem mať šťastného hosťa, ktorý sa nevie dočkať, kedy otvorí dvere baru.”
“A to ti stačí? To ti mám veriť? zase pochybuje…
“Ja neviem… láka ma robiť ortodoxný, klasický bar, kde hrá pochmúrny džez, je tam skoro tma, len svetlá sviečok udávajú tempo baru. Len sám barman so svojimi pár hosťami. Ale teraz na to nie je správna doba.
Vieš, inšpiroval som sa celý život tými najlepšími barmi a barmanmi, časť z toho vo mne prirodzene zostala, ale chcem si robiť veci podľa seba tak, ako ich cítim. A cítim, že na takýto typ baru si treba ešte počkať. Neznamená to však, že keď barman nebude oblečený v bielom saku a v kravate, či dlhej zástere, nebude vedieť urobiť dobrý drink. Mať hostí rád a urobiť to, na čo majú chuť môže aj v kraťasoch. Ide len o to, aby mal rád ľudí a svoju prácu. Jedného takého už mám, je to ten najlepší u nás. Teda aspoň pre mňa. A viem, že bude najlepší aj pre našich hostí”
“Nóo, to znie dobre” hovorí nadšene. “A kedy otváraš?”
Už sa usmievam. Teším sa na to… “Dúfam, že najneskôr v máji. Aj keď… Nie je mi všetko jedno,
doba je veľmi ťažká” dodávam
“Ja viem… Ale držím ti palce, kamarát! “Jedného štamgasta už máš!”

Posted by: Luboš Rácz